Kristína Madajová na vozíku cestuje po svete
ČLÁNOK PONÚKA: Príbeh, ktorým Kristína Madajová deklaruje, že ani náhle ocitnutie sa na invalidnom vozíku nie je dôvodom na rušenie vysnívaných cieľov. Kristína už na strednej škole túžila spoznávať nové, vzdialené krajiny, a tak ich teraz navštevuje na vozíku.
Na sociálnej sieti nás zaujala jej stránka Späť na vlastné nohy. A vo viacerých, aj internetových, médiách rozhovory, v ktorých na vlastnom príbehu demonštruje, že „príchodom“ invalidného vozíka sa (aktívny) život nekončí. Alebo, ako sme si prečítali – nie svoj (nový) život musíš prispôsobiť vozíku, ale vozík musíš prispôsobiť životu, ktorý má pokračovať v napĺňaní ešte pred úrazom vymodelovaných snov. Áno, to je Kristína Madajová (26) z Trenčianskej Teplej, to je krédo, ktoré ju sprevádza od chvíle, ako ju v roku 2013 pád vo švajčiarskych Alpách pripútal na invalidný vozík.
■ Domáca „košieľka“ jej bola priúzka
Kristína o cestovaní po svete snívala už na strednej škole. Hneď po maturite sa v septembri vybrala do Ruska, kde pol roka pracovala s postihnutými deťmi. Precestovala kus tejto rozľahlej krajiny, zažila tam veľa pekného, ale aj 35-stupňové mrazy. Práca účtovníčky po návrate na Slovensko veľa spoločného s vysnívaným cestovaním nemala. A tak nečudo, že „skočila“ po prvej ponuke – au pair vo Švajčiarsku. V úvode spomínaný pád na lyžiach, keď sa (omylom) ocitla na sánkarskej dráhe, je moment, od ktorého aj Kristína Madajová, ako všetci poúrazoví vozičkári, používa termíny – to bolo pred… to sa stalo po…
Znie to paradoxne, ale vďaka neschopnej, možno len v danej chvíli pracovne indisponovanej psychologičke Kristína preskočila klasické štádia vyrovnávania sa s faktom trvalej imobility. Keď jej ju zavolali k lôžku, keďže stále plakala, prvé slova psychologičky boli: „Len sa vyplač, pomôže ti to.“ Kristíne okamžite vyschli slzy ako keď zafúka horúci a suchý saharský vzduch. Prekvapene sa opýtala:
Skutočne, desať mesiacov po úraze už mala dosť stereotypnej rehabilitácie. Domáca „košieľka“ jej bola priúzka. Kúpila si letenku rovno do Panamy, kde v tom čase bola Marcela, jej najlepšia kamarátka. Najprv uvažovali o návšteve okolitých miest. No potom dostala Kristína bláznivý nápad – keď už som tu, urobme si stopom výlet po Strednej Amerike, až do Mexika. Marcela bez oponovania súhlasila.
■ Kristína Madajová prežila aj únos v Hondurase
A tak dve mladé Slovenky putovali dokopy tisícky kilometrov cestami, necestami. Využívali autobusy, stopnuté autá. Prespávali cez tzv. couchsurfing (medzinárodná sieť ľudí, ktorí vás prenocujú zadarmo na gauči) alebo v kamiónoch, hosteloch, ale aj vonku v spacáku. Bolo to neskutočné, dostali sa na miesta, kde noha organizovaného turistu nevkročí. Svoj cestovateľský sen napĺňali nehľadiac na problémy, ktoré museli každodenne riešiť.
Napríklad taký pokus o únos. V Hondurase sa oň pokúsil šofér autobusu. Marcela chcela ísť kúpiť raňajky a pýtala sa vodiča, kedy vyrážame. Odpovedal, že približne o 15 minút. Lenže hneď ako vošla do obchodu, dvere autobusu sa zavreli…
„Boli sme v ňom len ja a vodič. Začala som kričať, nech zastaví, že zabudol moju kamarátku, ale vôbec ma nepočúval. Jediné čo som vtedy vedela po španielsky, boli nadávky, a tak som ich všetky využila. Ako sme už vychádzali z mesta, rozmýšľala som, že sa po rukách nejako k nemu dostanem a pokúsim sa ho zastaviť. Našťastie v tej chvíli autobusu prekrížila cestu trojkolka s vodičom a jedným cestujúcim. Vystúpila z nej Marcela a so strašným nadávaním vošla do autobusu,“ približovala Kristína Madajová v denníku Pravda dramatické chvíle.
V tejto súvislosti dodala, že okrem tejto nebezpečnej príhody sa im nič zlé nestalo. Naopak, stále stretávali úžasných ľudí, všetci sa im snažili pomáhať. Keď videli, že stopuje dievča na vozíku, boli veľmi ochotní. Problémy sa im vyhli dokonca aj v gete hlavného mesta Hondurasu, ktoré je považované za najnebezpečnejšie miesto na svete. Pomohli im miestni mladíci a strážil ich recepčný hotela s pištoľou v ruke.
■ Sedela za volantom trabanta, viezla sa aj na motorke
Už počas putovania po Strednej Amerike dostala Kristína ponuku na nevšednú expedíciu – S trabantmi naprieč Austráliou. S nadšením súhlasila. A tak sa po návrate z Ameriky doma veľmi dlho neohriala. Štart expedície mal byť v meste Perth. Trasa mala viesť stredom Austrálie až do Sydney a odtiaľ východným pobrežím do Darwinu. Ako to však v živote býva, neraz plány ostanú len na papieri. Porucha jedného motora a mesačné čakanie na náhradné dielce urobili poriadny škrt cez rozpočet.
„Kolóna“ žltých trabantov nakoniec prešla stredom Austrálie rovno do Darwinu. Odtiaľ pokračovali loďou na malý ostrov v Indonézii – Východný Timor so zastávkou na Sumatre. Potom letecky do Bangkoku, kde trabanty vymenili za motorky, aby mohli expedíciu dokončiť. A toto všetko zvládla aj Kristína, pre ktorú nebol problém ani jazda na motorke. Vraj sa treba len poriadne držať vodiča.
„Ale je to presne o trabanťáckom hesle: „Když se chce, tak to jde!“ Mne táto cesta prišla úžasná, aj keď si to len málo ľudí na vozíku dokáže predstaviť. Spávali sme v aute, v stanoch, alebo v hojdacej sieti, niekedy len tak na zemi. Tiež sa niekto môže pýtať, ako sa to dalo zvládať s hygienou. Je pravda, že sme niekedy vodu nevideli aj 2 týždne, ale na špinu si človek dokáže veľmi rýchlo zvyknúť. A keď bolo najhoršie, vždy sme mali pri sebe nejaké vlhčené obrúsky,“ spomínala Kristína Madajová na austrálsku expedíciu na portáli Ziju s handicapem.
■ Naučila sa s vozíkom „stáť“ na zadných kolesách
Kristína sa do Austrálie ešte raz vrátila. Už síce nie na trabante, ale so spacákom, rovnako ako v Strednej Amerike. Stopom precestovala poriadny kus najmenšieho kontinentu, z Brisbane až do Sydney. A myslíte si, že po návrate domov už odložila túlavé kolieska svojho vozíka do garáže? Kdeže! Ako riadna poslucháčka medzinárodného obchodu na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre sa v rámci programu Erasmus vybrala na ročný výmenný pobyt do Španielska.
Taká je proste Kristína Madajová. Mnohí vozičkári zbadajú schod a hneď v ňom vidia prekážku, ktorá im zamedzí dostať sa ďalej. Ona však vidí len schod, cez ktorý sa proste nejako treba dostať. Nebojí sa toho, čo príde. Rieši to až v momente, keď to skutočne príde. Ak niekto niečo na vozíku nezvláda, jej prvá otázka znie, čo urobil pre to, aby sa danú bariéru pokúsil prekonať? A hneď má poruke osobný príklad. Keď ju zastavil obrubník, cez ktorý sa s vozíkom nevedela dostať, neuspokojila sa s predstavou, veď vždy pôjde niekto okolo, kto jej pomôže. Naučila sa s vozíkom „stáť“ na zadných kolesách a obrubník prestal byť bariérou.
Rovnako si natrénovala, keďže to potrebovala, vyskočiť na kuchynskú linku, po zadku nastúpiť do autobusu, zvládnuť všetko potrebné s invalidným vozíkom. Dnes tvrdí, že je takmer vo všetkom samostatná ako zdravý človek. A chodí na túto tému aj prednášať, pretože, či už si to prizná alebo nie, je inšpiráciou. A nie hocijakou, ale cestovateľskou inšpiráciou.
Veď cesty, po ktorých sa vydala Kristína Madajová, by sa neodvážila absolvovať nejedna zdravá mladá žena. A dokonca aj nejeden chlap. Veď nie nadarmo sa Jakub Koucký, ktorý má za sebou mnohé adrenalínové akcie, o Kristíne uznanlivo vyjadril, že je ešte väčší dobrodruh ako on sám.
Foto: Facebook Kristína Madajová
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/bezbarierova-turistika-v-ekvadore/
https://www.vozickar.info/denis-kucera-prikladom-pre-zdravych/
https://www.vozickar.info/j-kriz-tetraplegik-pomaha/
https://www.vozickar.info/stastie-je-stav-mysle-vravi-shane-burcaw/
