„Nie som vašou inšpiráciou. Ďakujem vám veľmi pekne.“
Ako titulok k zopár nasledujúcim riadkom som si požičala slová vyštudovanej žurnalistky, hendikepovanej Stelly Young. Trpela vrodenou lámavosťou kostí. Žiaľ, odišla z tohto sveta veľmi mladá. V decembri 2014 vo veku 32 rokov. Silný odkaz tejto dámy z Austrálie však zostáva a nestráca nič na svojej aktuálnosti. Bola aktivistkou zasadzujúcou sa za práva zdravotne oslabených. Vždy si dala záležať, aby svoje myšlienky šírila „ruka v ruke“ s humorom a nadhľadom zároveň. Do povedomia verejnosti sa dostala i ako motivačná rečníčka inšpirujúca mnohých, mladších i starších, po celom svete.
Celkom zvláštny paradox, však? Nechce byť inšpiráciou, a predsa inšpiruje. Kúzlo osobnosti.
Poviem vám úprimne – ak niečo nemám rada, sú to práve motivační speekeri. Ľudia s univerzálnymi pravdami a zaručenými receptami na šťastný život. Presne tí, ktorí tiež už mali narazené zápästie či zlomenú nohu, a teda presne vedia aké je to „byť ťažko postihnutý“. Vedia čím si my vozičkári prechádzame. A neraz nezabudnú dodať, akou sme pre nich obrovskou inšpiráciou.
Ak nemám chuť púšťať sa do siahlodlhých (a mnohokrát nikam nevedúcich) debát, už som sa celkom naučila pousmiať sa. Povzniesť sa. Lebo trebárs i toľko omieľaná motivačná hlúposť, že jediným ozajstným postihnutím je negatívny postoj – myslíte, že je to naozaj tak? Totiž, ani ak sa budem čo najsrdečnejšie usmievať hoci od rána do večera a vyžarovať tú najpozitívnejšiu energiu na strmé schody – toto ich, žiaľ, nepremení na nájazdovú rampu. Takto veci proste nefungujú.
Občas je však celkom zložité verbalizovať vlastné myšlienky. Púšťať sa do verbálnych prestrieliek. Dookola poukazovať na fakt, že vy síce všemožne „mudrujete“, no ja reálne musím s postihnutím dennodenne žiť… Potom som znenazdajky objavila video Stelly Young. A zistila som, že na mnohé nahliadame veľmi podobne.
Áno, i my hendikepovaní chodíme do školy, pracujeme, športujeme, máme každý svoj spôsob ako najradšej tráviť voľný čas. V rámci našich zdravotných možností zvládame každodenne ako-tak fungovať. Jedni s pomocou, druhí bez nej. Spravidla však nerobíme nič, čo by sa vymykalo normálu. Nič, čo by šlo objektívne považovať za prelomový úspech, ak z pomyselnej rovnice vyjmete postihnutie samotné. A napriek tomu sme neraz stredobodom pozornosti, obdivu. Ako Stella so správnou štipkou nadhľadu vraví: „Gratulujú nám, že ráno dokážeme vstať z postele. Že si pamätáme vlastné meno.“
Boli sme dlho klamaní. Že postihnutie, s ktorým sme sa narodili alebo úraz, ktorý sa nám stal je krivda. Zlá vec. A že zvládať s ňou žiť nás robí výnimočnými. Veľké klamstvo. Postihnutie nie je krivdou a už vôbec nás nerobí výnimočnými.
Vidíte dieťa bez rúčiek ako kreslí s ceruzkou v ústach. Alebo športovca bežiaceho na karbónových protézach. A možno si pomyslíte, že nech by bol váš život akokoľvek mizerný, ešte stále by mohlo byť i horšie. Mohli by ste predsa byť tým ťažko hendikepovaným človekom. Čo však v prípade, že ste resp. som presne tým človekom?
Už tak nejak je skutočnosťou, že život nás telesne oslabených nie je jednoduchý. Dennodenne čelíme nemalým prekážkam. Mnohokrát však iným, než by sa na prvý pohľad mohlo, vám zdravým, zdať. Presne ako Stella vo videu vraví: „Spoločenský model postihnutia.“ Nezriedka sme väčšmi limitovaní predsudkami a pokriveným nahliadaním spoločnosti na nás, než našimi vlastnými nedokonalými telami či závažnými diagnózami. Naučili sme sa naše deformované, oslabené telá využívať na maximum. Tak, ako nám to dovolia. Úplne presne ako vy zdraví. Úplne presne ako deti maľujúce bez ručičiek či beznohí atléti. Nerobíme nič neobvyklého. Len prirodzene používame naše telesné schránky ako najlepšie vieme. A áno, ak nám hendikepovaným ľudia vravia ako veľmi nás obdivujú, ako sme inšpiratívni, myslia to dobre. Ako kompliment. Už som porozumela prečo sa tak neraz deje. Azda práve kvôli spomenutému „klamstvu“, že nás postihnutie robí výnimočnými. A ono v skutočnosti nerobí.
Slovami Stelly Young: „Priala by som si žiť vo svete, kde postihnutie nie je výnimočnosť, ale norma. Priala by som si žiť vo svete, kde od hendikepovaných nemáme tak nízke očakávania, že im gratulujeme k zapamätaniu si vlastného mena. Priala by som si žiť vo svete, kde si ceníme ozajstné úspechy hendikepovaných. Bez ohľadu na skutočnosť, že sú ako vozičkári činní posediačky. Postihnutie vás nerobí výnimočnými. No pochybovanie o tom čo si myslíte, že o postihnutí viete – áno…“
…
Zdroj: http://www.ted.com/talks/stella_young_i_m_not_your_inspiration_thank_you_very_much
