Pandémia ovplyvňujúca rozhodnutia ľudí sediacich v invalidných vozíkoch

Pandémia koronavírusu zasiahla celý svet. Jednotlivé krajiny však na pandémiu reagovali z časového pohľadu rozdielne. Prvé úmrtie v Európe zaznamenali vo Francúzsku, kde 25. januára zomrel čínsky turista. Slovensko začalo prijímať prísne epidemiologické opatrenia už v závere januára a vo februári. V tom čase USA považovali ochorenia a úmrtia na COVID-19 za lokálny problém Ázie a Európy. V USA prvý pacient na nový koronavírus oficiálne zomrel 29. februára. No prezident Donald Trump ešte začiatkom apríla zdravotné riziko vo svojej krajine bagatelizoval.

Potom sa však choroba začala šíriť a v krátkom čase sa USA stali krajinou s najväčšou mortalitou na svete. Počtom úmrtí krajina prekonala aj Čínu, odkiaľ nebezpečný vírus, údajne z trhu zvierat od mŕtvych netopierov, začal ohrozovať svet. A aj v amerických médiách začal zapĺňať stránky nový koronavírus, pandémia, karanténa, COVID-19. Pre našich čitateľov vyberáme príbehy uverejnené v internetovom  médiu New mobility. Publikované boli pod titulkom Život v čase COVID-19 (Life in the Time of COVID-19).

Môže to byť ťažké zapamätať si, ale pred šiestimi mesiacmi nikto nepočul o spoločenskom dištancovaní sa. A myšlienka, že by štát žiadal od svojich občanov domácu karanténu, sa zdala ako zápletka druhoradého filmu. Napriek tomu sa po celom svete rozšíril nový, vysoko nákazlivý vírus a všetko navždy zmenil. COVID-19 do istej miery ovplyvnil život každého človeka, ale jeho vplyv na komunitu Američanov bol neúmerne veľký. Pandémia už bola tu a dnes nikto nevie, či sa niekedy z našich životov natrvalo vytratí.

V tomto článku budeme zdieľať osudové momenty niekoľkých Američanov, ktorí sú odkázaní na pohyb v invalidnom vozíku. Každý bude čeliť inej výzve, bude sa musieť vysporiadať s inou zlomovou situáciou. Všetci však majú jednu spoločnú úlohu. Musia sa pričiniť o to, aby bol tento znepokojujúci čas zvládnuteľnejší a pandémia čo najskôr zakapala.

Zdravotná sestra, ktorá mala veľký problém zamestnať sa

Andrea Dalzellová predčasne ukončila štúdium na strednej škole pre zdravotné sestry v dolnom Manhattane. Od začiatku karantény bola doma so svojou rodinou v Brooklyne. Z okna dovidí na miestnu nemocnicu a pozoruje, že systém zdravotnej starostlivosti už kolabuje. Nemocnica pred vchod umiestnila veľký vojenský stan, aby bolo možné oddeliť pacientov na COVID-19. Túto prácu však viditeľne robia mladí ľudia – dobrovoľníci, zjavne bez zdravotníckeho vzdelania. Je to skutočne strašidelné.

Pritom Andrea sedí pri počítači, aktualizuje životopis a posiela ho viacerým zamestnávateľom uchádzajúc sa o prácu ošetrovateľky, Hoci sa počty pracovných miest v tomto segmente zvyšujú, Andrea nemá šťastie. Oslovila už 27 poskytovateľov týchto služieb a zakaždým dostala zamietavú odpoveď. Dôvod, aj keď ho nemala počuť, sa dozvie pri najbližšom pracovnom pohovore. Na rad sa dostala ako posledná. Pomaly sa presúvala dopredu, keď z pootvorených dverí začula personalistu ako vraví svojej asistentke:

„Tej poslednej sa slušne zbav, zdravotná sestra predsa nemôže sedieť v invalidnom vozíku.“

Pre Andreu to bol šok. Verila, že pandémia nedá priestor pre takúto diskrimináciu. Bola si vedomá toho, že do vozíka ju posadila priečna myelitída, no verila tomu, že potrebná je každá ochotná ruka. Nakoniec jej čas predsa len prišiel. A s ponukou ju oslovilo samotné vedenie nemocnice v Bronxe. Zaradili ju na pracovisko, kde nie sú umiestnení pacienti s koronavírusom, aby bola čo najlepšie chránená. Veď sama má zoslabenú imunitu a COVID-19 by ju mohol napadnúť a tragicky zasiahnuť.

Na nemocničných oddeleniach počet pacientov stúpa

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Andrea je na tom lepšie, no opak je pravdou. Pacienti s ochorením COVID-19 sú prioritou a neustále ich pribúda. Pandémia proste zmenila priority. Kým predtým mala sestra na jej oddelení na starosti deväť pacientov, ich počet pandémia zvýšila na 20 až 25. A v posledných dňoch ich je aj o desať viac. Andrea je však rada, túto prácu miluje. Pri každom návrate z práce si však opakuje:

„Prosím, Bože, daj mi vedomosti, ktoré potrebujem, aby som každého pacienta udržala nažive. Nechcem privolávať kolegov k mŕtvemu, každá služba nech skončí hoc´ unaveným, ale pokojným návratom domov.“

Zraniteľnosť a bytostné ohrozenie, ktoré desí

Pandémia poprehadzovala jeho rebríček základných hodnôt. Pred ňou by Chris Tango z Hudsonu (štát Massachusetts) tvrdil, že je viac-menej v pohode. S neúplne poškodenými kĺbmi, ktoré ho posadili do invalidného vozíka, a potrebe 24-hodinovej starostlivosti nepociťoval zásadné problémy. Otec chodil do práce, ale základnú starostlivosť mu poskytovala mama. K dispozícii mala celý deň jednu ošetrovateľku. A keď prišiel otec domov, tiež pomohol.

Chris sa nechal denne voziť na prechádzky, chodil na pivo, niekedy večer do baru. Napriek postihnutiu nemal pocit, že mu niečo zásadné chýba. Akurát ho rozčuľovali neustále ponuky rôznych agentúr ponúkajúcich mu svoje ošetrovateľské služby. A aby toho nebolo málo, jeho vlastná agentúra ho v pravidelných intervaloch oslovovala, či je spokojný s poskytovanými službami.

„Potom však prišla pandémia a život sa otočil o 180 stupňov. Opatrovateľky boli povolávané do nemocníc, agentúry poskytujúce ošetrovateľské služby postupne prerušovali svoju činnosť,“ vysvetľoval Chris Tango.

Dodal, že so starostlivosťou bol odkázaný už len na rodičov. Keď zisťoval, či by sa v prípade potreby dostal aspoň na čas do nemocnice alebo do domova opatrovateľskej služby, dostal zamietavú odpoveď. Vraj pandémia núti zdravotníkov  uvoľňovať miesta pre pacientov s COVID-19. Najistejšie vraj bude ostať doma, aby neohrozoval svoje zdravie, keďže má zoslabenú imunitu.

„Je to strašné. Som doma, ale cítim sa ako vo väzení. Predstava, že idem s mamou na pivo, nemá žiadnu logiku. A všetko ostatné pandémia tiež narušila. Problémy môžu trvať niekoľko týždňov, ak nie mesiacov,“ hovoril o neradostnej perspektíve Chris.

Jeho rodičia sú jediní ľudia, s ktorými je momentálne v kontakte. Nie je to však samotná choroba, ktorá ho desí. Je to skutočnosť, že sa cíti veľmi zraniteľný. Takmer bytostne ohrozený. Nič nie je isté, nikdy sa necíti bezpečne. Chris sedí doma a zostane tam, kým pandémia neskončí.

V zahraničnej karanténe ostanú, kým pandémia pominie

Je to zvláštny pocit byť ďaleko od domova, keď pandémia preruší plánovaný výlet. Taký bol osud Kirka Williamsa z mesta Bouldera (Colorado), ktorý spoznáva krajiny Južnej Ameriky. Keďže je quadruplegik (zlomený stavec C6), na ceste ho sprevádza brat Piedro. Po pobyte v Patagónii sa premiestnili do Buenos Aires (Argentína), kde sa začali objavovať prvé prípady onemocnenia na COVID-19. Chlapci uvažovali, či majú pokračovať v ceste do Paraguaja, odletieť domov alebo ostať v Buenos Aires.

„To, že sme sa rozhodli ostať v Argentíne, bolo to najlepšie rozhodnutie. V Buenos Aires sme si prenajali byt a nažívame si v pohode. Nemáme tu síce žiadne rastliny, umelecké diela, ale slnko svieti od rána do neskorého poobedia. Opaľovať sa môžeme celý deň, čo je pre zdravie najdôležitejšie. Pandémia nám teda ponúka aj niečo pozitívne,“ hovorí Kirk Williams.

Dodáva, že pandémia si v Argentíne vyžiadala len miernejšie obmedzenia. Spojenie s okolitými štátmi je prerušené, ale väčšina opatrení má len odporúčací charakter.

Kirk tvrdí, že aj keď sú v cudzej krajine, nuda nemá v ich živote miesto. Piedro nakupuje a Kirk varí. Veľa času trávi na veľkom balkóne opaľujúc sa s počítačom na kolenách. Komunikuje s rodičmi, kamarátmi, surfuje po internete. Keď sa dočítal, že v USA je horšia situácia ako na začiatku v Číne, znovu ocenil rozhodnutie nepobrať sa domov. Veď v Argentíne je omnoho priaznivejšia situácia ako v USA.

Chlapci si znovu prenajali auto a plánujú navštíviť niektoré zaujímavosti v okolí. Len v samotnom hlavnom meste ich je viac ako 170, takže vyberať si majú z čoho. Od architektonických lokalít až po prírodné rezervácie, výber je široký. A domov sa vrátia, až pandémia pominie.

Trápia ju klasické tehotenské problémy

„Moja taška so všetkými vecami, ktoré si vezmem do pôrodnice, už je nachystaná pri dverách. Očakávam, že vzhľadom na moje zdravotné postihnutie to bude predčasný pôrod. S manželom sme preto už teraz pripravení privítať na svete naše dvojčatá,“ so šťastím a hrdosťou sa chváli Daniela Izzie zo Severnej Virginie.

A pripomína, že jej očakávaný pôrod nie je výsledkom umelého oplodnenia ani genetického inžinierstva. Na narodenie dvojčiat nemá ani genetické predispozície. Očakávaný pôrod je výsledkom prirodzeného počatia.

Po zistení, že je tehotná, keďže obaja s manželom sú quadruplegici, spolu s lekármi zvažovali všetky riziká, ktoré môže tehotenstvo a pôrod priniesť, pre matku i deti. Nakoniec sa rozhodli do toho ísť. V tom čase však nikto netušil, že Daniela bude posledné týždne tehotenstva prežívať v karanténe. A pandémia prevráti život mnohých ľudí naruby.

„Po 30 týždňoch boja s nízkym krvným tlakom a anémiou vyzerám ako bledá mŕtvola s veľkým bruchom. Dostala som už dve infúzie železa, pretože môj počet červených krviniek bol na dne. Veľa času trávim na lôžku,“ priznáva Daniela.

Dodáva, že niekedy si musí sadnúť a pomaly znovu nabrať dych. A ak to nepomôže, musí si na chvíľu ľahnúť.

Najviac ju štve, že pandémia úplne zmenila lekárske postupy. V minulosti bolo nepredstaviteľné, aby tehotná žena nechodila na pravidelné prehliadky a konzultácie. Dnes to pandémia zariadila tak, že úplne postačuje telefonická komunikácia.

„Za normálnej situácie by som so svojím tlakom už dávno ležala v nemocnici. Teraz ma lekár presviedča, aby som to do pôrodu vydržala doma, lebo COVID-19 je veľká hrozba,“ vysvetľuje Daniela. Je totiž hlboko presvedčená, že nad ňou pandémia nezvíťazí, lebo čo nevidieť porodí zdravé dvojčatá.

(j.szabo@vozickar.sk)