Komunikácia s osobou, ktorá je postihnutá, musí byť na úrovni rovnocenného partnerstva
V prvom rade je potrebné vnímať človeka s postihnutím ako svojbytnú osobnosť.
Hoci človeka vo vozíku sprevádza iná osoba, komunikácia s ním je väčšinou možná.
Nesprávny prístup doktora, ale aj urážajúci postoj voči človeku sediacom vo vozíku.
Okrem jazykovej prípravy je nutnosťou aj dobré technické zabezpečenie stretnutia.
Integrácia ľudí so zdravotným postihnutím medzi zdravú populáciu si vyžaduje vyriešenie viacerých samostatných úloh. Jednou z nich je komunikácia, avšak pozor! Je rozdiel, či chceme poskytnúť metodiku na „pokec“ s osobou s mentálnym postihnutím alebo s človekom s trvalými sluchovými či zrakovými problémami. Preto, ak to nebude vyslovene uvedené inak, predmetom nášho záujmu budú ľudia, ktorých choroba či nemoc posadila do invalidného vozíka.
Správna formulácia – človek s trvalým postihnutím
Médiá výrazne ovplyvňujú postoje a chovanie ľudí, predstavujú určitý vzor a ich úloha pri kultivácii spoločnosti je preto nezastupiteľná. Dá sa povedať, že novinári sú prví, ktorí by mali uplatňovať nové, moderné statusy. V prvom rade je potrebné vnímať človeka s postihnutím ako svojbytnú osobnosť a až potom ako osobu s určitými trvalými nedostatkami. To znamená, že hovoriť musíme o človeku s trvalým postihnutím a nie o postihnutej osobe. Taktiež sa neodporúča používať jednoslovné pomenovania – vozičkár, dystrofik, autista… Tým totiž redukujeme identitu človeka len na jeho trvalé zdravotné problémy. A takáto komunikácia je proste nevhodná.
Aj keď človeka vo vozíku sprevádza iná osoba, neznamená to, že komunikácia s ním nie je možná. Preto je potrebné oslovovať priamo človeka vo vozíku a nie jeho asistenta. Týchto prehreškov sa často dopúšťajú aj lekári, ktorí automaticky komunikujú s osobou, ktorá ho sprevádza. Je neprijateľné, aby doktor povedal: „Pani, manžel má trojnásobne prekročený maximálny objem leukocytov“ alebo „manžel má nedostatok vitamínu D, posaďte ho aspoň na balkón.“
A manžel sedí vo vozíku pripravený o vzniknutých problémoch otvorene komunikovať. Škoda len, že jeho názor, jeho pohľad na vec lekára vôbec nezaujíma. A to nie je len nesprávny postup doktora, ale v prvom rade urážajúci postoj voči človeku sediacom vo vozíku. Pritom podobne sa správajú aj niektorí ľudia pri bežnom rozhovore. Neetická komunikácia potom môže mať charakter rečníckej otázky: „A manžel je v poriadku, cíti sa dobre?“ A ešte ruku nasmeruje k nemu, aby bolo zrejmé, o kom sa rozpráva.
Komunikácia by mala zodpovedať moderným štandardom
V spravodajstve by sa mal novinár vyhnúť dramatickým opisom pozitívnych či negatívnym situácií a javov. Napísať, že človek trpí postihnutím, je príliš expresívne tvrdenie. Rovnako uviesť, že konkrétna osoba je pripútaná na vozík, nie je hlavne v spravodajských materiáloch to najšťastnejšie vyjadrenie. Spoločná debata je omnoho prijateľnejšia, ak sa uvedie, že človek má telesné postihnutie alebo daná osoba sa pohybuje sediac v invalidnom vozíku. Inak povedané, komunikácia s osobou, ktorá je zdravotne postihnutá, musí byť na úrovni rovnocenného partnerstva.
Používanie nesprávnych pojmov pri stretnutiach s osobami so zdravotným postihnutím alebo pri opisovaní ich života, aktivít nie je ojedinelé. Výrazy ako slepý, hluchý či nemý sú v 21. storočí v podstate tabu. Keďže pri bežnom stretnutí s takým človekom nevieme, aké má zostatkové hodnoty daného orgánu, správnejšie je hovoriť ako o osobe s poruchami zraku, sluchu či reči. Na tieto skutočnosti upozorňuje aj Jana Žitňanská, terajšia poslankyňa NR SR z hnutia Za ľudí ešte z obdobia pôsobenia v europarlamente.
V roku 2017 vydala Výberový slovník vhodných a nevhodných pojmov pre označovanie zdravotného postihnutia. V jeho závere uviedla, že veľmi často sme svedkami zamieňania a používania nesprávnych pojmov. A to zo strany novinárov, politikov, verejných činiteľov, prekladateľov či tlmočníkov. A táto skutočnosť ju viedla k tomu, aby vyzvala odborníkov a ľudí so zdravotným postihnutím k vytvoreniu spoločného výberového slovníka.
„Slovník nemá ambíciu slúžiť ako odborná literatúra, ale skôr ako orientačná a osvetová pomôcka. Používať sa má na to, aby bola komunikácia s ľuďmi, ktorí sú zdravotne postihnutí, zodpovedala moderným štandardom“ uviedla Jana Žitňanská.
Príprava na technické zabezpečenie stretnutia
Tohto roku sa obdobnej iniciatívy chopila aj zástupkyňa českej ombudsmanky Monika Šimůnková. Vydala manuál pre novinárov so správnymi výrazmi a pojmami z oblasti zdravotného postihnutia. Čerpať z neho však môžu všetci, pre ktorých je správna komunikácia s osobami so zdravotným postihnutím dôležitá. A chcú sa vyvarovať nesprávnym pojmom a tvrdeniam, ktoré môžu niekedy aj urážať či znevažovať.
Monika Šimůnková napríklad uvádza, že okrem jazykovej prípravy by sa ten, ktorý sa chystá na rozhovor s osobou so zdravotným postihnutím, mal pripraviť aj na technické zabezpečenie stretnutia. Uskutoční sa v prostredí, ktoré človek s trvalými zdravotnými problémami pozná, v redakcii či na neutrálnej pôde? Každá možnosť si vyžaduje inú prípravu, rozdielny prístup.
Dá sa však povedať, že metodika uvedená Janou Žitňanskou a kanceláriou českej ombudsmanky je viac-menej totožná. Odlišuje sa len v detailoch, ktoré sú nepodstatné. Rozhodujúce je, že v Česku i na Slovensku je podstatný človek ako svojbytný jedinec a až potom jeho zdravotné postihnutie. A od tejto základnej premisy sa odvíja všetko nasledujúce smerujúce k integrácii ľudí so zdravotným postihnutím do väčšinovej spoločnosti zdravých ľudí.
(j.szabo@vozickar.sk)
