Tarragona – provincia – Španielsko

Tak ako sme už spomínali, zo všetkých navštívených miest bolo cítiť európskosť, jednotu v zmysle rovnakého prístupu k ľuďom so zdravotným postihnutím. MHD, vstupy do budov, znížené obrubníky, skvelé označenia, rôzne riešenia pri odstraňovaní bariér sú samozrejmosťou. V našom rozprávaní o plavbe po Stredozemnom mori preto vyberieme malé-veľké drobnosti, ktoré sa tu objavili. A ktoré Ivo Páleník stihol zachytiť na fotoaparát.

Bezbariérovosť ako prirodzená „služba“

Znovu začnime zovšeobecneným hodnotiacim pohľadom. Pán Páleník, ako by ste zhodnotili druhú zastávku – Tarragona?

Toto mesto, a vlastne samotné Španielsko, mi veru učarovalo asi najviac. Dýchala z neho pohoda, pokoj, krása. No a samozrejme, ja som si všímal hlavne bezbariérovosť, ktorá bola veru v drvivej väčšine v poriadku. Pritom – je to (s odpustením) obyčajné prímorské mesto, len o niečo väčšie ako naša Čadca. Len na porovnanie, v každom kúte sveta, je bezbariérovosť samozrejmá a neovplyvňuje ju veľkosť daného sídla. Na Slovensku veľkosť miest, žiaľ, rozhoduje (česť výnimkám) o boji s architektonickými bariérami.

Tak teda, začnime prehliadkou mesta. Povedzte nám pán Páleník…

Prepáčte, preruším vás, pretože na úvod sa patrí spomenúť jednu výnimočnosť. Po celej Tarragone sú rozmiestnené akési stánky, v ktorých sa predávajú stieracie žreby. bol na nich symbol nevidiaceho a dizajn stánku pripomínal vytlačené Brailové písmo do plechu (foto vpravo hore). Na lodi som si vo Wikipedii prečítal, že ONCE (Národná organizácia španielskych nevidiacich) týmto spôsobom získava financie na podporu ľudí s poruchami zraku. Tento spôsob získavania financií považujem za seriózny, nevtieravý. Proste, dobrá vec.

Takže sa už môžeme…

Nie, nie, ešte jeden postreh. Aj v tomto španielskom meste ste si mohli zadarmo nabiť mobilný telefón v mestskom parku. Už týmto gestom sa mesto stáva prívetivejším. Ale ten detail, ktorý si my – vozičkári všimneme hneď, nás pohladí na duši. Nabíjačka je položená nižšie, aby bola prístupná aj človeku v invalidnom vozíku, vysvetľoval Ivo Páleník.

Páleník: „Ospravedlňovanie za to, čo nemohla ovplyvniť“

Zvládnuť dosť kopcovitý terén v tomto meste určite nebolo jednoduché. Dostali ste sa napríklad do amfiteátra od roku 2000 zapísaného do Zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO?

Ak by som nevidel aspoň časť amfiteátra, bola by to veľká chyba. Je to úžasná stavba. Aj ten kúsok, ktorý som mohol prejsť, vypovedal veľa o schopnostiach starovekých stavbárov. (Foto vľavo hore) Zážitkom navyše bolo niekoľkonásobné ospravedlňovanie sa sprievodkyne za to, že nemôžem absolvovať celú prehliadku. Zobrala proste na seba vinu za niečo, čo aj tak ovplyvniť nemohla, vysvetľoval Ivo Páleník.

Až neskôr som pochopil, že v tomto prípade ide o niečo iné. Vnímanie bezbariérovosti, nech ste kýmkoľvek, máte v krvi a dokážete, chcete robiť život pre týchto ľudí lepším.

Jedna otázočka na okraj – namočili ste si nohy v španielskom Stredozemnom mori?

Mestskú pláž som z časových dôvodov nevyskúšal. Avšak aj pohľad „z diaľky“ napovedal o veľkej snahe dosiahnuť čo najvyššiu bezbariérovosť. Napríklad už len dreveným mólom osadeným do piesku. Tentokrát si smelo trúfnem veriť, že pri dlhšom hľadaní by som narazil na miesto, kde bolo všetko prispôsobené ľuďom s poruchami pohybu. Rovnako ako v Olbii, ďalšom meste, ktoré navštívime v najbližšej časti nášho cestopisu.

(Pokračovanie nabudúce)

(j.szabo@vozickar.sk)