Sedemdňová plavba po Stredozemnom mori a návšteva prímorských miest (6)

Deň šiesty, pred odletom posledný. Putovanie nášho cestovateľa po Stredozemnom mori a návšteva prímorských miest sa chýli ku koncu. Všetci už zrejme boli (príjemne) unavení z cestovania, ale dobre padla ešte posledná zastávka – Olbia-Tempio v Sardínii. Poslednú časť cestopisu sme sa rozhodli uverejniť ako priamu reč Iva Páleníka.

Piesočnaté pláže a krištáľovo čisté more

Z mesta sme síce nič nevideli, pretože sme mali iný cieľ. Pre niektorých vo vozíku to bola doslova výzva. Je to posledná zastávka – piesočná pláž Olbia, ktorú treba jednoznačne vidieť a zažiť. Výzva je to pre to, lebo my vozičkári vieme, čo si vyžaduje (ne)prejsť po piesku a čo dokáže piesok narobiť s ložiskami našich vozíkov. Sú to opodstatnené obavy? Dúfal som, že tak, ako po celej Európe, aj tu bude myslené opäť na ľudí na vozíkoch, alebo ťažko chodiacich. Zo začiatku tu bol teda oprávnený strach kvôli terénu.

Preprava sa uskutočnila klasicky, autobusom s výklopnou plošinou, ktorú nám vodič ochotne a automaticky vysunul. Zrazu tu bola posledná zastávka, ktorá neveštila nič dobrého. Cesta, niekoľko málo malých domčekov a kríkov… a nič iné. Slnko začalo pripekať. So spolucestovateľmi sme sa vodiča pýtali, kde sú tie povestné pláže. Ten len sucho odkýval jedným smerom… Proste Taliani.

A tak sme sa tým smerom vydali. Domčeky, niekoľko uličiek, veľké zelené ploty… Týmto keď sme prešli, rozprestrela sa nám pred očami neuveriteľná scenéria, posledná zastávka. Bola to piesočná pláž a krištáľovo modrasté more.

“Sme tu správne a je to tu nádherné!” Zvolali sme s priateľkou svorne.

Tlupa turistov z nášho autobusu inštinktívne zamierila k prvému mólu (na piesku boli opäť vybudované niečo ako drevené chodníky smerujúce popri pláži s odbočkami k moru), no my sme pokračovali ďalej. Bola to dobrá voľba. Hustota ľudí sa vzdialenosťou od zastávky síce redukovala, no začínal som mať obavy, či mi neskončí spevnená cesta. Spoliehal som sa na neodmysliteľný Freewheel a SmartDrive.

Začal som cielene a intenzívne (aj nervóznejšie) vyhľadávať logo vozičkára s nádejou lepšieho prístupu k moru. Chcel som sa predsa okúpať…  A to prišlo. Na mieste, ktoré by som najmenej očakával, no o tom krajšom.

Kryštáliky piesku sa ligocú a vy vidíte až na dno

Na hojdacej stoličke mal službu starý bradatý námorník… Nie, nie, priznávam, ani starý, ani bradatý. Avšak rozhodne ochotný chlapík, ktorý po niekoľkých otázkach, či to tam zvládnem, zo zázemia vytiahol obojživelníka a ešte uviedol aj cenu za ležadlo – čo najbližšie k vode. Prichytil som sa, že som mu ďakoval za ten čas asi stokrát. No čo, nie som zvyknutý, ale veď je to posledná zastávka.

Spomínal som obojživelníka. Je to také ležadlo k bazénu, ktoré má dve (videl som aj tri až štyri) veľké duté kolesá. Keď si doň vozičkár nasadne, nie je pre jeho asistenta problém zísť do vody, hoci po piesku či malom štrku. Úžasný vynález a pre asistenta nie namáhavá úloha. Aj odrastené dieťa by ju zvládlo. Posledná zastávka predsa musela niečím zaujať.

Voda – tak tá bola takmer neopísateľná. Kryštáliky piesku sa ligocú a vy vidíte až na dno. Nádhera, zážitok. A ďalej čo? No klasika, nič nerobenie striedajúce sa s kúpaním, pohárom vína a chutnej pizze z neďalekého bufetu, milovaný človek s vami… Myslím, že k tomu nie je čo dodať.

Namiesto záveru: Ľudia cestujte, hoci ste vo vozíku. Budete mať kopec zážitkov, priateľov, budete rozhľadenejší a budete mať otvorenú myseľ. Lebo áno, bariérovosť je naozaj u nás problém, ale s dobrou partiou, blízkym človekom, s technikou (týmto ďakujem Letmu za super kvalitné doplnky k vozíku)… A áno, aj s odvahou, sa cestovať dá. Dovidenia niekde na (mori, chate, cestách). Doplňte si sami, len neseďte doma.

Ivo Páleník s priateľkou

 (j.szabo@vozickar.sk)