Faux paux – ako si ho zapamätali ľudia, ktorým bolo vyslovené
Ani hurónsky smiech jej „nepošepol“, že sa tentokrát poriadne „sekla“.
Vypracované brucho a marihuana nie sú dobrou radou pre spomalený rast.
Vojnové zásluhy, ktoré šestnásťročnému mladíkovi vôbec nepatrili.
„Grilovačka“, ktorú zachránil ten, čo mal byť najviac urazený.
Žiť so zdravotným postihnutím je komplikácia sama o sebe. Hlúpe poznámky zdravých, buď zo zlomyseľnosti, alebo kvôli nedostatku taktu, či nevedomosti, je len nechcený bonus navyše. Mnohí si však neuvedomujú, že aj ľudia s vážnym zdravotným defektom sú rôzni. Vtipní aj nudní, optimistickí aj zatrpknutí, veselí aj vážni. A keďže smiech je korením života, vždy je lepší dobrosrdečný úsmev, ako zatrpknutý povzdych.
Týmto heslom sa riadime aj my. Ponúkame preto vtipné situácie, ktoré odzneli na úkor ľudí s vážnym zdravotným hendikepom. A aby sme nemuseli pátrať, či bol daný bonmot primeraný, alebo už za „čiarou“, vybrali sme tie, ktoré si rozprávajú ľudia so zdravotnou odlišnosťou.
Faux paux mladej učiteľky informatiky
Walter sa narodil s detskou mozgovou obrnou a ďalšími pridruženými ochoreniami. Jeho pravá ruka i noha sa nevyvinuli úplne, funkčné boli len čiastočne. Napriek tomu rodičia trvali na tom, že Walter bude chodiť do bežnej školy. Nielen základnej, ale aj strednej. A tak neraz zažíval tragikomické situácie.
„Spomeniem jednu z posledných na hodine informatiky. Kvôli chorobe prišla na hodinu mladá učiteľka… Mali sme niečo písať. Keď prišla ku mne, zvýšeným hlasom prízvukovala – povedala som, že na klávesnici budú obe ruky. Ja som jej vtipne oponoval – všetky moje funkčné ruky na klávesnici sú. Ona však už rozčúlene – hovorím to naposledy…“
Celá trieda spustila hurónsky smiech, no jej stále nedochádzalo, akého faux paux sa dopustila.
Svetlo v tme jej zrak nevrátilo
Vo voľnom čase pracovala ako dobrovoľníčka v športovom klube. Zakaždým robila niečo iné, takže žiadna nuda.
„Raz pomáham vrhačovi gulí prinášať náradie, inokedy atlétke pri hode diskom. Raz ma vyslali na bicykli sprevádzať nevidomú bežkyňu na dlhé trate. Upozornili ma, aby som si zobrala „čelovku“, lebo sa budeme vracať za tmy. A svetlo na bicykli je už slabé,“ spomína Viera.
Pri ceste späť striedali beh s chôdzou. Počas jednej oddychovej chôdze jej Jutta povedala, že musí na chvíľu pustiť psa na potrebu. Začala sa mocovať s postrojom. Keď som zbadala, že nemá svetlo, priskočila som k nej so slovami: „Posvietim ti.“
Na tieto slová Jutta nijako nereagovala.
„Asi po dvoch minútach mi došlo, ako hlúpo sa správam. Niekto by po tomto možno spustil ospravedlňujúci smiech, no ja som sa však začala červenať ako dovtedy nikdy v živote,“ priznala sa Viera.
Drzé odpovede na provokačné rady
Siegfried má spomalený rast dolných končatín, takže musí veľa cvičiť. Napriek tomu má obdobia, kedy sa dokáže pohybovať len na invalidnom vozíku. Keď mal sedemnásť rokov, znovu skončil na tomto svojom pomocníkovi. A tak nastalo aj obdobie „dobrosrdečných“ rád.
Každý mu odporúčal to, čo sám cvičí. Najčastejšie to bola joga. Jedna asi 30-ročná žena, keď čakal na rehabilitáciu, bola doslova nepríjemná, akoby sa vnucovala. Dokonca sa do pol pása zobliekla, aby ukázala, aké má vypracované brušné svalstvo. A ten jej škrekľavý, vtáčí smiech. Urazene si odsadla, až keď jej Siegfried drzo povedal:
„Vykasané tričko jasne naznačuje, že väčšiu pozornosť by ste mali venovať prsným svalom. Sú značne ochabnuté.“
Trefnú odpoveď má aj pre mužov, ktorí nepoznajú jeho ochorenie a napriek tomu ponúkajú ako liečebný prostriedok marihuanu a iné ľahké drogy:
„Ak by som vedel, že po dvoch „šľukoch“ začnem behať ako srnka, tak už nacvičujem spartakiádu,“ hovorieva Siegfried s úplným pokojom.
Kretén, ktorý sa posunul o jedno miesto dopredu
Mathilde sa narodila so stuhnutými achillovými šľachami na nohách. Celý život si musí dávať pozor, aby nezakopla a nespadla. To vždy hrozí úrazom. Keď mala 19 rokov, tak jeden taký pád nezvládla. Na niekoľko týždňov sa jej verným spoločníkom stal invalidný vozík. Na toto obdobie spomína v dobrom. Známi i neznámi jej vo všetkom pomáhali.
Ako sa však vraví, výnimka potvrdzuje pravidlo. Raz bola Mathilde na drobnom nákupe v supermarkete. Celý nákup mala v malom košíku. Postavila sa do radu pred pokladňu. Keď už sa blížila k pokladničke, zrazu mocné ruky staršieho muža stojaceho za ňou chytili vozík a odsunul ho asi dva metre nabok. Muž sa potom pokojne vrátil do rady a hneď sa dostal k pokladni. Zaplatil a spokojný sám so sebou odišiel.
Mathilde bola v šoku z toho, čo sa udialo. V pozadí počula detský smiech, pred ňou sa bavili dve mladé ženy. A Mathilde nevedela, či má plakať, alebo sa smiať. Nejaký kretén, aby sa dostal o jedno miesto dopredu, ju odstavil úplne nabok. Dve ženy zrejme videli, čo sa udialo, lebo ju automaticky pustili pred seba. A tak sa Mathilde dostala k pokladni len o niekoľko minút neskôr, ale s vážnym ponaučením.
Veta rozvitá do ešte väčšej absurdity
Markus má agresívnu formu sklerózy multiplex a už v šestnástich rokoch chodí opierajúc sa o paličku. Podľa jednej z lekárskych prognóz v sedemnástich ho čakajú francúzske barly a v osemnástich invalidný vozík. Čo bude potom, si nedovolí nikto predpovedať.
Markus sa však týmito prognózami zatiaľ nezaoberá. Žije si svoj mladý život, aj keď s určitými obmedzeniami. Donedávna bol presvedčený o tom, že jeho vzhľad približne zodpovedá jeho veku. Už o tom pochybuje. Raz totiž opierajúc sa o paličku vošiel do predajne jednej obchodnej siete. Po chvíli sa mu za chrbtom ozvalo:
„Ďakujem za tvoje služby, mladý muž.“
„Čooo,“ prekvapene sa otočil Markus s presvedčením, že každému je pri pohľade naň jasné, koľko má rokov. Žena v zrelom veku však svoju myšlienku rozvila do ešte väčšej absurdity:
„Ďakujem, že si v misii bojoval za našu krajinu a obetoval jej schopnosť riadne chodiť,“ povedala žena.
Markus v prvom momente nevedel, ako má zareagovať. A tak len mávol rukou a opierajúc sa o paličku odkráčal kúpiť si pečivo na desiatu do školy.
Sviečku vytrhol z ruky chlapíkovi vo vozíku
Partia chlapcov sa v lete pravidelne stretáva na grilovačke. Za celé leto sa stretnú minimálne sedemkrát, aby každý bol organizátorom aspoň raz. Tentokrát bol na rade Pascal. Ten na opekanie rôznych pochutín pozval ešte dvoch svojich kamarátov. Keď prišli, jeden z nich si všimol, ako sa niekto pokúša zapáliť sviečku, no nedarí sa mu to.
„Moment,“ povedal hostiteľovi a odbehol k ohňu. Niekomu vytrhol sviečku z ruky a zapálil ju. So slovami: „Takto sa to robí, kámo“ sa otočil na päte a chystal sa vrátiť k Pascalovi. Mŕtvolné ticho ho však donútilo pozrieť sa späť.
Sviečku vytrhol z rúk chlapíkovi, ktorý sedel v invalidnom vozíku. Pravú ruku mal od lakťa amputovanú. Už-už sa mu začal ospravedlňovať, keď sa ozval chlapík vo vozíku: „Ešte raz ďakujem za pomoc. Stále ma tu zavaľujú prácou, nikto neberie ohľad na môj zdravotný stav,“ povedal Paul s jasným nádychom irónie.
Zažehnal tým možný konflikt, nedorozumenie. A priateľská grilovačka mohla nerušene pokračovať.
