Hendikep povýšil na („zlaté“) víťazstvo
Neexistuje recept, nalinkovaný postup od psychológa ako sa vnútorne vyrovnať so situáciou, keď človek ostane po úraze pripútaný na invalidný vozík. Šok, depresia, akceptácia, analýza, alternatíva – týchto päť etáp podľa niektorých odborníkov prekonal každý, kto sa dokázal vyrovnať s takouto nepriazňou osudu.
Daniel Minster spoza rieky Moravy je príkladom človeka, ktorý dokázal po serióznej analýze svojich možností prijať takú alternatívu budúcich aktivít, aby svoj hendikep povýšil na víťazstvo. A to doslovne. Hrdí sa totiž titulom majster Európy v kulturistike telesne postihnutých športovcov. To je jeho doposiaľ najväčšie víťazstvo, ale isto nie je posledné. Je v neustálej príprave na ďalšie vrcholové podujatia a preto je pod neustálym časovým tlakom. Vraj by potreboval, aby deň mal 48 hodín. Napriek svojej vyťaženosti si 42-ročný Daniel našiel čas a ochotne odpovedal na otázky portálu vozickar.sk.
- Na začiatku je vždy šok. Čo mu predchádzalo, čo ho zapríčinilo?
– V čase, keď som mal 33 rokov, pracoval som pre firmu, ktorá zabezpečovala montážne práce po celom Česku, takže som veľa jazdil. V tú osudnú chvíľu som urobil to, čo sa za volantom robiť nemá – vzal som do ruky mobilný telefón… Ak si k tomu pridáte neprimeranú rýchlosť a namrznutý povrch vozovky, havária je logickým následkom zhluku týchto negatívnych vplyvov a rozhodnutí. A následky? Fraktúra krčnej chrbtice, rozdrvený hrudný stavec TH 10 s následným prerušením miechy v hrudnej oblasti. Z úst lekárov som sa dozvedel krutú realitu – ochrnutie tela od spodnej časti hrudníka.
- Veru, bolestivá informácia. Čo nasledovalo po nej?
– Mal som len niekoľko dní na to, aby som si to všetko zrovnal v hlave – čo budem robiť, ako budem žiť. Vôbec som však netušil, čím všetkým si prejdem, než sa vôbec posadím na invalidný vozík. Prišli problémy s dýchaním, so stabilitou, nevedel som sa na posteli otočiť, nieto sa ešte posadiť. Ďalšie štyri mesiace ma čakali rôzne spinálne procedúry. V tom čase mi veľkou oporou bola manželka Eva a synovia, dnes 18-ročný Daniel a 13-ročný Dávid. Bez nich by som tie najťažšie chvíle veľmi ťažko zvládal.
- Preskočme obdobie depresií, akceptácie a analýzy svojho nového nechceného životného statusu. Ako ste sa dostali ku kulturistike?
– Veľa času som trávil na internete. Raz som narazil na video chlapca, ktorý cvičil s činkami na invalidnom vozíku. V tom momente mi napadlo – tak tomu by som sa mohol venovať. Keď to dokáže on, zvládnem to aj ja.
- To chcete povedať, že dovtedy ste neboli v tomto športovom odvetví aktívny?
– Pred autonehodou som občas chodil cvičiť do podomácky vybavenej pivnice v paneláku, z času na čas som zašiel do fitness centra. No to boli len sporadické návštevy. Dá sa však povedať, že vzťah ku cvičeniu som mal. Navyše, rád som si listoval v časopisoch o kulturistike. Proste motivácia bola.
- Športová kulturistika je odvetvie, na ktoré sa treba viac rokov pripravovať. Ako dlho sa jej venujete a s akým úspechom?
– Bude to niečo viac ako tri roky. Majstrovstiev Európy som sa prvý raz zúčastnil v roku 2013 a odišiel som z nich so zlatou medailou. Bol to (príjemný) šok aj pre mňa. Majstrovstvá sa konali v španielskej Santa Sussane. Zúčastnilo sa ich 900 prihlásených vozičkárov. Súťaženie zložené z niekoľkých kôl trvalo štyri dni. Bolo to namáhavé, lebo celý ten čas držíte telo na sacharidoch, ktoré prijímate v podobe suchých ovsených vločiek alebo ryže. Vodu pijete v minimálnom množstve, aby nebola v podkoží a pokožka krásne obtiahla každý sval.
- Na súťaže sa pripravujete sám, alebo máte trénera?
– Trénerov mám dvoch. Tomáš Bureš je štátny tréner, uznávaná špička medzi pretekármi. Dochádzam za ním minimálne raz do mesiaca do Prahy. Doma v Studénke, mestečku vzdialenom asi 20 kilometrov od Ostravy mi odbornými radami pri tréningu pomáha Stanislav Pešat. Tréningy mám rozdelené do troch dní – prsia a ramená, chrbát a trapez, biceps a triceps. K tomu sa pokúšam oživiť torzo brušných svalov. No je to úbohé, fungujú tak na 20 percent.
- Súťažný kalendár máte plný?
– Viete, to je hlavne otázka peňazí. Podujatí je dosť, ale všetko si treba platiť a ja nemám oficiálneho sponzora. Každoročne sa zúčastňujem majstrovstiev republiky. V kategórii vozičkárov sme tam len dvaja, takže o súťaž ani tak nejde. Chceme skôr ukázať, že život sa na vozíku nekončí, že aj na ňom sa dá športovať, pracovať s telom, posilňovať svalstvo. Dávame príklad rovnako postihnutým, že sa netreba sťažovať len na to, aké je všetko ťažké, nespravodlivé. Treba hľadať cesty ako sa s týmto závažným stavom vyrovnať a vyzrieť nad ním.
- Kedy vás priaznivci uvidia na súťažnom pódiu a aký máte po zisku titulu majstra Európy športový cieľ?
– Momentálne som v záverečnej príprave na plánované exhibičné vystúpenie na súťaži EVLS, ktorá sa uskutoční 3. októbra v Prahe. Ak sa na účasti na tomto podujatí nedohodneme, určite sa zúčastním 24. novembra Grand prix Pepa v Opave. Z dlhodobých cieľov sú isté zatiaľ len budúcoročné majstrovstva Česka a potom Európy. Ak by som získal ďalší kontinentálny titul, reálny by bol môj prestup do profi série pretekov v USA, kde kulturistika vozičkárov vznikla. Toto je môj najväčší cieľ, méta, ktorú chcem dosiahnuť.
- Na záver tak trochu nadľahčená otázka – svet kulturistiky je život plný driny a odriekania. Neľutujete niekedy, že ste sa touto cestou vybrali?
– Nikdy! Kulturistika je pre mňa všetkým. Proste idem do fitka a odcvičím si svoje. A keď sa tam zíde dobrá partia, vtipkujeme. Ja nemám problém žartovať aj o svojom hendikepe. Moja obľúbená hláška je, že dnes nejdem trénovať na bežiaci pás, pretože kardio ma nebaví a preto radšej budem zo seba robiť vozičkára. Viete, pozitívny pohľad na svet nesúvisí len s tým, či ste zdravý alebo na vozíku. To všetko je o pozitívnom prístupe k životu. Všetci, ktorí sa ocitli na vozíku, a to je jedno či svojou vinou alebo kvôli onemocneniu, si musia uvedomiť, že život ide ďalej. Vozíkom sa nič nekončí. Každý problém má riešenie. Ide len o to, ako si to všetko usporiadate v hlave. Viem to, sám som si tým prešiel. Človek musí chcieť, nesmie sa báť pustiť do niečoho nového. Je to cesta neľahká, ale ponúkne nové zážitky, nový pohľad na život, nový rozmer bytia.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/sekunda-ktora-zmenila-mlady-zivot/
https://www.vozickar.info/vrazedna-lopta-pre-invalidny-vozik/
https://www.vozickar.info/dvojity-black-flop-na-invalidnom-voziku/
https://www.vozickar.info/slovensky-klub-v-ceskej-hokejovej-lige/
https://www.vozickar.info/zasadne-rozhodnutie-wimbledonu/
https://www.vozickar.info/s-handbikom-na-troch-kontinentoch/
