Cestovanie vlakom v invalidnom vozíku je aj v Česku neľahké, komplikované

Pred niekoľkými rokmi sa členovia jedného aktívneho občianskeho združenia z Oravy rozhodli vycestovať na „veľký“ výlet do Prahy. Vlakom. Všetko si perfektne naplánovali, železniciam svoj zámer vopred nahlásili. V deň D však ľudí so špecifickými potrebami na železničnej stanici v Kraľovanoch čakalo nemilé prekvapenie. Železničiari ich ručne nakladali do prázdneho služobného vozňa. Niekto by možno povedal, že ich prepravovali ako hoviadka. Keď sa následne o ich cestovanie začali zaujímať novinári, odbíjali ich tvrdením, že to netreba medializovať. Už sa to vraj rieši. No dodnes nie je k spokojnosti ľudí v invalidných vozíkoch prijatý efektívny prepravný systém!

Bezbariérový vlak nemusí byť vždy a všade bez bariér

Keď na obdobný problém narazil Erik Čipera v Česku, spolu s priateľmi vytvoril internetovú stránku Vlakem bez bariér. Okrem iného je na nej uvedené, že 76 percent staníc v Česku má všetky nástupišťa bariérové. A 77 percent staničných budov je pre ľudí vo vozíku neprístupných, vrátane pokladní a čakární. Okrem klasických vlakov, ktoré človek vo vozíku nemôže využívať, nie je reálne prístupná ani veľká časť bezbariérových vlakov. Napríklad z dôvodu nefunkčných plošín či neprispôsobeným nástupištiam. Nevyhovujúce tiež je, že cestujúci vo vozíku sa musia na prepravu vlakom „objednávať“ na príslušnej stanici 24 až 48 hodín vopred.

V otvorenom liste, ktorý je adresovaný vláde ČR, sú uvedené ďalšie skutočnosti. Ľudia so zdravotným postihnutím sa pri cestovaní vlakom stretávajú s celým radom prekážok, ktoré im neúmerne sťažujú život. A často jazdu vlakom úplne znemožňujú. Problémom nie je len to, že väčšina vlakových súprav je bariérová. Ani nízko podlažný vlak totiž nemusí automaticky zabezpečovať cestovanie bez bariér. Bezbariérové ​​totiž musí byť aj nástupište a celé nádražie, aby ho mohol človek s postihnutím vôbec využiť.

Prekážkou sťažujúcou cestovanie vlakom ľuďom v invalidnom vozíku je tiež zložitý a neprehľadný systém objednávania nízko podlažných vagónov a plošín. U štátneho prepravcu je nutné objednať takýto vagón minimálne 24 hodín vopred. A v niektorých prípadoch až 48 hodín pred plánovanou cestou. Pre bežné každodenné cestovanie je to nepraktické.

Ďalším problémom je tiež fakt, že mnoho vlakov, ktoré sú označené ako bezbariérové, v skutočnosti bez bariér nie je. Často z dôvodu rozbitého nádražia či nepoužiteľnej plošiny. Vlakový personál tiež zvyčajne nedokáže človeku s postihnutím adekvátne pomôcť, lebo mu chýba náležité preškolenie. Ochota niektorých zamestnancov dopravných spoločností, personálu železničných staníc aj náhodných okoloidúcich býva veľká a ľudia často ponúkajú, že človeka vo vozíku do vlaku či z vlaku vynesú. To sa však spája so značným rizikom.

Konkrétna výzva, aby vláda konala

„Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že časť našej populácie je kvôli svojmu zdravotnému hendikepu vylúčená z možnosti plne využívať cestovanie vlakom. Vyzývame vládu, aby vypracovala záväznú koncepciu bezbariérového cestovanie vlakom. A aby stanovila dátum, ku ktorému budú všetky vlakové spoje a železničné stanice prístupné pre všetkých,“ píše sa v liste, ktorý podpísal Erik Čipera.

Cestovanie vlakom predmetom novinových kuriozít

Na záver vyberme tri príspevky, ktorými ľudia sediaci v invalidných vozíkoch podporili požiadavku bezbariérového cestovania vlakom. V prvom Václav Uher píše o tom, že používa elektrický vozík a keďže šoférovať nemôže, na prepravu z Prahy využíva cestovanie vlakom. Nie vždy sa však dostane kam chce, nie vždy môže cestovať.

„Často lietam za sestrou do Španielska, kde potom po krajine jazdím vlakom sem a tam. Viete, čo ma trápi, keď sedím vo vlaku španielskej štátnej spoločnosti Renfe a pozerám sa na ´ubiehajúcu´ krajinu? Sú to naše neprístupné staničnej budovy, peróny a vlaky. Keď v zahraničí vidím, čo by sme získali, keby sme aj v Českej republike bezbariérovosť vlakovej prepravy raz a navždy vyriešili, mám chuť vziať do ruky krompáč, koliesko a ísť betónovať nástupišťa. 

V tejto chvíli je to totiž tak, že keď sa vydám so svojim elektrickým vozíkom vlakom do Blanska, píše sa o tom v novinách ako o malom zázraku. S integráciou pri cestovaní vlakom sme to zatiaľ ďaleko nedotiahli. Chápem, že nie je možné všetko zmeniť ihneď, ale poďme začať,“ rozhodne vraví Václav.

A ako pokračuje, hneď teraz sa môžeme zlepšiť napríklad v používaní toho, čo už máme  – integrované plošiny. Treba zlepšiť systém školení poverených pracovníkov, aby vedeli, ako s plošinou zaobchádzať. Veľmi často to v praxi býva tak, že použitie plošiny pripomína skôr zúfalú snahu vyriešiť hlavolam než radosť z fungovania novodobých technológií.

A ešte dodal, že všetkým tečie pot z čela, ťahajú za páky, sprievodcovia sú nervóznejší a nervóznejší. Pokus strieda omyl a súprava stojí. Človeku je ľúto pracovníkov železníc, ktorí sú týmto situáciám vystavení. Pritom sa aj v takýchto chvíľach správajú profesionálne. Tí ľudia sa snažia, ale kvôli chybám v systéme sú len súčasťou tragikomických scenárov.

Príliš veľa otázok čakajúcich na odpoveď

Pravda je taká,“ začína prezentovať svoj príbeh Kačka Morozová, „že som na cestovanie vlakom rezignovala. Okrem iného život na vozíku so sebou nesie veľké nároky na schopnosť predvídať, plánovať a kombinovať. Moja skúsenosť je taká, že sa to týka všetkých oblastí života človeka vo vozíku. O cestovaní to platí asi najviac a cestovanie vlakom je asi najzložitejšie. V čase, keď som učila v škole v Jedličkovom ústave, som chcela, aby deti vedeli, že cestovanie vlakom je možné. Aby mali vlastnú skúsenosť, ako cestovanie vlakom vyzerá a k čomu to všetko prispieva.“ 

Zistiť si, či tam, kam chcem ísť, jazdí prístupný vlak a či na stanici, kam prídem, bezpečne vystúpim a zo stanice budem môcť odísť, nie je ľahká úloha. Overiť si tiež treba, či oficiálne uvedené informácie aktuálne platia (plošina, výťah z nástupišťa, vlak má, nemá výluku…). Vhodné je mať aj plán B. Ako budeme postupovať vo chvíli, keď sa na mieste ukáže, že situácia je iná, než bolo telefonicky zistené. Prišiel iný vlak, plošina vo vlaku nefunguje alebo ju personál ešte nikdy nepoužíval a navrhuje, že to radšej vyriešime bez nej. Môže sa stať, že pracovník, ktorý mal sprístupniť plošinu na nástupišti a má od nej kľúče, už šiel domov.

Takých detailov, ktoré treba riešiť, môže byť ešte viac. Po mnohých skúsenostiach to preto Kačka uzavrela tak, že cestovanie vlakom má síce svoje čaro, ale množstvo energie, ktoré treba pred cestou vynaložiť, je také, že cestovanie vlakom sa stáva tabu. A to napriek tomu, že by to mohol byť v mnohých ohľadoch slobodnejší, ekonomickejší a zodpovednejší spôsob cestovania.

Dva spôsoby cestovania jedným a tým istým vlakom

„Cestovanie vlakom by malo byť pre všetkých… Ale nie je.“ S týmito slovami začal svoje rozprávanie Kuba Neubert. Potom sa však zarazil a povedal, že radšej nám priblíži jeden nedávny výlet do Viedne. Vraj v ňom nájdeme odpovede na všetky možné otázky.

Jedného skorého letného rána sa s milovanou ženou Milli a asistentom vybrali na hlavnú železničnú stanicu a hľadali svoj „bezbarierový“ vlak. Už z diaľky bolo vidieť sprievodcu, ktorý dopíjal svoju rannú kávu. Hneď ako ich zaregistroval, jeho farba v tvári sa razom niekoľkokrát veľmi zásadne zmenila. Zbledol, očervenel a zase zbledol. Rozklepala sa mu ruka, v ktorej kŕčovito zvieral pohár. Keď chceli do vlaku nastúpiť, bolo im oznámené, že vlak plošinu síce má, je plne funkčná, ale on, ktorý ako jediný  ju môže ovládať, „bude mať kurz ovládania plošiny až budúci týždeň.“

Sprievodcu sa preto opýtali, či by nebolo možné, aby ho do vlaku naložili pomocou mechanickej plošiny iní pracovníci. Bolo im oznámené, že by to bola určite možnosť, ale že teraz o piatej hodine ráno určite nikoho nezoženie. Našťastie, silný asistent Kuba v náručí vniesol do vlaku a jeho žena veľmi zručne a skúsene nastúpila s mechanickým vozíkom.

Plošinu vedela bravúrne ovládať

Kuba celou cestou usilovne premýšľal, ako bude prebiehať výstup z vlaku na stanici vo Viedni. Po skúsenostiach z domácej „nákladky“  sa prostredníctvom svojej manželky skontaktoval s posádkou vlaku, ktorá sa na hraniciach vymenila. Žena po chvíli prišla s trochu neistým úsmevom na tvári a oznámila, že sa sprievodkyňa divila, na čo sa jej pýta. Pritom Milli len slušne chcela pani pripomenúť, že manžel bude potrebovať pre výstup z vlaku plošinu. Pre rakúsku pracovníčku železníc to bola úplná samozrejmosť a dokonca plošinu vedela skutočne bravúrne ovládať.

„Prístup ku mne ako k človeku na vozíku sa razom zmenil a bol úplne odlišný. Príjazdom do Viedne začalo všetko fungovať tak, ako má. Rovnaký vlak, rovnaká plošina, avšak iní ľudia a iný prístup. Vrátane na hraniciach doplneného mydla na toaletách, s novým toaletným papierom. Mimochodom, keď sme sa českej sprievodkyne ešte v Čechách pýtali na mydlo, vysmiala sa nám do očí. Pobyt vo Viedni sme si potom náležite užili, vrátane priestranných a nezapáchajúcich bezbariérových toaliet, výťahov a verejnej dopravy, “ uviedol Kuba Neubert.

FOTO: archív er

(j.szabo@vozickar.sk)