Súčasne so vznikom elektrických invalidných vozíkov, čoraz častejšie do popredia vystupovala požiadavka ich dobíjania v teréne. Vozičkári mohli jazdiť len po trasách, ktoré im umožňovali bezpečný návrat domov. Jedinou výnimkou bolo „veľké“ auto, do ktorého sa vozík na dohodnutom mieste naložil. Tieto úseky sú v niektorých krajinách budované tak, že vozičkár si môže naplánovať aj celodenný či poldenný výlet. Po trase sú totiž vytvorené oddychové zóny a otvorené reštaurácie pripravené kvalitne obslúžiť aj zákazníka s narušenou hybnosťou.

Tieto trasy sú na Slovensku označené piktogramom vozičkára, aj keď na žiadnej ešte nie je vybudovaná nabíjacia stanica.

Tabu prelomené Nemcom žijúcim v USA

Túto úlohu sa snažia zrealizovať niektoré občianske združenia pracujúce v oblasti cestovného ruchu. Jedným z nich je zoskupenie nadšencov, ktorí budujú turistické chodníky pre imobilných v Nemecku. A práve Nemec trvalo žijúci v USA prelomil tabu tvrdiace, že nabíjacia stanica je možná len spojením zástrčky a zásuvky.

Geniálny nápad pracujúceho dôchodcu

Stomatológ Kurt Schneider si ako dôchodca privyrábal predajom jedál v mobilnom stánku. Raz pri ňom „skolaboval“ elektrický vozík. Jeho majiteľ si z toho ťažkú hlavu nerobil, lebo o kúsok ďalej bola nabíjacia stanica. Ak by sa to však stalo inde, mal by obrovský problém. Nájdenie „civilizácie“, kde by mu pomohli, by mohlo byť veľmi komplikované, pomyslel si Kurt Schneider.

Ako muž činu celou cestou domov rozmýšľal, ako by sa týmto ťažkostiam dalo vyhnúť. A tento problém zaťažoval jeho myseľ niekoľko týždňov. Najprv intenzívne, postupne záujem o túto tému začal slabnúť. Veď táto téma sa ho, ani nikoho z jeho blízkych bezprostredne netýkala.

Riešenie prišlo znenazdajky

Keď už sa mu táto myšlienka pomaly začala vytrácať z mysle, riešenie akoby prišlo samo od seba. Ako šibnutím čarovného prútika spoznal odpoveď na svoju otázku – vozík musí byť aj nabíjacou stanicou. „Heuréka“, zakričal si Kurt sám pre seba a začal svoj nápad okamžite rozpracovávať.

Nabíjacia stanica a vozík – súčasť jedného celku

Prvú verziu „samonabíjacieho“ elektrického vozíka mal hotovú v ten istý večer. Na obrázku bol len invalidný vozík. Až bočný pohľad ukázal viac. V podstate vozík je aj nabíjacia stanica, teda akési dve zariadenia v jednom. Teoretické závery boli správne, teraz už bola dôležitá „len“ praktická aplikácia.

Niekoľko rokov trval celý schvaľovací proces, kým sa nový výrobok spoločnosti Schneider mohol začať vyrábať. Celý tento proces bol dlhý a v určitom čase až stresujúci. Ako pri každom systéme, ktorý je určený pre ťažko zdravotne postihnutých ľudí. Nakoniec však bol ukončený s kladným výsledkom.

Dostupný na americkom trhu

Dnes už je samonabíjací elektrický invalidný vozík na americkom trhu v bežnej ponuke. Jeho prednosťou je, že dokáže využiť aj energiu nízkeho napätia. Známa je historka, kedy vozičkár asi dva bloky od svojho bytu prišiel o všetku „šťavu“. Po pol hodine nabíjania cez verejné osvetlenie mal dostatok  energie, aby došiel domov.

(j.szabo@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

Cory Lee Woodard – Pohľad na svet z perspektívy užívateľa invalidného vozíka

Invalidný vozík budúcnosti – vízia, ktorá (azda) aj na Slovensku bude realitou

Pákový systém je výhodnou alternatívou pre mechanické vozíky

Eurokľúč s novým „distribučným“ poriadkom pod gesciou spoločnosti Letmo