Niekedy sú štyri percentá málo
Telesne hendikepovaní vodiči, ale aj ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP), ktorých v aute vozí zdravá osoba, majú veľmi často problémy so zaparkovaním. Niežeby sa ostatných vodičov tento problém netýkal, ale vozičkári majú predsa len špecifické požiadavky vyplývajúce z potreby presadať z auta do invalidného vozíka. A na to potrebujú o „kúsok“ väčší voľný priestor ako zdravý vodič vystupujúci z auta. Legislatíva na to myslí požiadavkou známou ako štyri percentá.
Zvýšené pokuty
Pred bytovým domom, v ktorom vozičkár býva, je tento problém ľahko odstrániteľný. Na základe žiadosti mestský či obecný úrad umožní vytvorenie vyhradeného parkovacieho miesta pre pohybovo hendikepovanú osobu. Zdravotne postihnutý si však na vlastné náklady musí zabezpečiť označenie vyhradeného parkovacieho miesta vodorovným značením a osadenie príslušnej dopravnej značky.
Susedia vyhradené parkovacie miesto, najčastejšie umiestnené čo najbližšie pri vchode do bytovky, zvyčajne rešpektujú. Už aj „cudzí“ vodiči sa naučili zákaz parkovania na vyhradenom mieste akceptovať, hoci o potrebe takejto slušnosti niektorých presvedčilo až zvýšenie pokút z 50 na 150 eur.
Zákon je jednoznačný – štyri percentá
Všade inde je to s parkovaním hendikepovaných väčšinou viac či menej zložité. Na niektorých parkoviskách vyhradené miesto pre imobilných vodičov vôbec nie sú vytvorené, inde ich je málo. Podľa vyhlášky Ministerstva životného prostredia č. 532/2002 však musia byť na každom parkovisku vyhradené štyri percentá parkovacích miest, najmenej však jedno, pre vozidlo osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu.
Musí byť umiestnené čo najbližšie k vchodu do príslušnej budovy, pred ktorou je parkovisko vytvorené, alebo pri výstupe z parkoviska. Podľa tej istej vyhlášky šírka stojiska na odstavnej ploche pre vozidlo osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie musí byť najmenej 3 500 mm a môže mať sklon najviac 1:20. Miesto na parkovisku určenom pre autá osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie musí byť s verejnou pešou plochou spojené zošikmeným obrubníkom širokým najmenej 1 000 mm, so sklonom najviac 1:8. Pripomíname, že táto povinnosť sa týka nielen štátnych či samosprávnych úradov, ale každého, kto buduje parkovisko pre verejnosť či pre svojich zamestnancov, klientov, pokiaľ je na také parkovisko voľný prístup.
Uhol pohľadu
V súvislosti s „parkovacou“ témou dve poznámky. Prvá smeruje do radov tých, pre ktorých sú špeciálne parkovacie miesta vytvorené. Pokiaľ je také miesto voľné, nikdy neparkujte na inom. Zablokujete tým jedno parkovacie miesto, na ktorom by mohol odstaviť auto iný vodič. Ten totiž na tom „vašom“, vyhradenom zaparkovať nesmie.
Druhá poznámka sa týka omnoho zložitejšieho problému, ktorý možno riešiť len legislatívne presnejšou špecifikáciou zákonných podmienok. Vyhláška 532/2002 taxatívne stanovuje, že na parkovisku musia byť pre vozidlá osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu vyčlenené štyri percentá parkovacích miest. Záleží na uhle pohľadu, či budeme vnímať toto percentuálne zastúpenie za ne/dostatočné.
Na veľkých parkoviskách pred obchodnými centrami je to zbytočne veľkorysá požiadavka. Je totiž nepravdepodobné, že by na parkovisko povedzme s tisíc miestami prišlo naraz 40 áut s osobami s ŤZP. Na druhej strane, napríklad na parkovisku s dvadsiatimi miestami pred nemocnicou je povinné jedno miesto pre vozidlo s parkovacím preukazom osoby s ťažkým zdravotným postihnutím žalostne málo.
