Opatrovateľská služba postáva na rázcestí
Zdravotne postihnutí ľudia odkázaní na pomoc opatrovateľov prežívajú neľahké obdobie. Po dvoch rokoch efektívneho fungovania Národného projektu Podpora opatrovateľskej služby zo dňa na deň, presnejšie z piatka 30. októbra na pondelok 2. novembra ostali bez dovtedajšej pomoci certifikovaných opatrovateľov, ktorí im výrazne zvyšovali kvalitu života.
V príspevku pod titulkom Ukončený národný projekt vyvolal paniku, ktorý sme uverejnili na portáli vozickar.sk včera 26. novembra, sme mapovali krízovú situáciu vyše tritisíc opatrovaných po celom Slovensku z pohľadu ukončenia národného projektu. Naznačili sme tiež, aké negatívne následky môžu priniesť pripravované zmeny v novom projekte opatrovateľská služba.
-
Opatrovateľská služba vraj nie je problém ministerstva
Aj keď väčšina ľudí viní za vzniknutú situáciu Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré je realizátorom národného projektu, skúsená odborníčka pracujúca viac rokov v sociálnej sfére, má na to iný názor. Preto sa pokúsime nájsť odpoveď na otázku položenú vo včerajšom príspevku – Kto je vlastne zodpovedný za to, že ľudia odkázaní na opatrovanie, opatrovateľov nemajú?
Z principiálneho hľadiska vraj vôbec nie je podstatné, že vládny projekt nepokračoval kontinuálne, následkom čoho bola prerušená opatrovateľská služba. Z pohľadu koncepčného riešenia celej problematiky by sme sa údajne nemali pozastavovať ani nad tým, prečo sa mení nastavenie celého projektu, aby mohol byť realizovaný aj v Bratislave a v Bratislavskom kraji, čo úplne zmení podmienky poskytovania tejto služby v ostatných regiónoch. A už vôbec by sme nemali kroky ministerstva a priori hodnotiť ako nelogické, necitlivé voči zdravotne postihnutým.
-
Originálna kompetencia samosprávy – opatrovateľská služba
„Nepoznáme dôvody, prečo ministerstvo postupovalo tak, ako postupovalo. Preto nemôžeme vo vzťahu k prerušeniu projektu a k zmene jeho nastavenia v novom programovom období vyslovovať žiadne hodnotiace úsudky. Čo však môžeme, ba priam musíme povedať, je skutočnosť, že opatrovateľská služba a pomoc zdravotne odkázaným ľuďom patrí medzi originálne kompetencie samosprávy. Teda mestá a obce sú tie subjekty, ktoré sú za realizáciu tejto služby zodpovedné,“ zdôraznila odborníčka zo sociálnej sféry.
Z tohto pohľadu štát otvorením národného projektu len podal mestám a obciam pomocnú ruku. Táto originálna kompetencia aj počas trvania národného projektu ostala v právomoci samosprávy. O tom, že za túto službu sú zodpovedné mestá a obce, potvrdzuje aj fakt, celý celý proces zmapovanie potrieb občanov odkázaných na opatrovateľskú službu pre národný projekt zabezpečovali mestské a obecné úrady.
„Štát by teda mohol maximálne vyvodiť dôsledky z poznania, že opatrovateľská služba nie je samosprávou po skončení národného projektu zabezpečovaná v plnom rozsahu. Zaujímavé by bolo poznať odpoveď aj na otázku, či samospráva iniciovala rokovanie s kompetentnými štátnymi orgánmi, keďže vedela o termíne ukončenia národného projektu,“ vyslovila sa naša konzultantka.
-
Opatrovateľská služba a slovenský konzervativizmus
Zamyslieť sa musíme aj nad tým, prečo zdravotne postihnutých už pred spustením národného projektu „neoslovila“ v širšej miere poskytovaná opatrovateľská služba od samosprávy. Musíme si tiež položiť otázku – prečo sa mestá a obce nezapojili vo väčšom počte do národného projektu ako poskytovatelia opatrovateľských služieb? Ak by to urobili, neverejní poskytovatelia by do projektu vôbec nemuseli byť zapojení. A v súčasnom medziobdobí, od ukončenia prvotného projektu po vyhlásenie nového, by opatrovaní a opatrovatelia prešli plynule pod mestá a obce. (Možno práve preto sa samospráva do tohto projektu nehrnula – pozn. autora.)
V súvislosti s predchádzajúcimi otázkami do popredia vystupuje ešte jedna zvláštna skutočnosť – po otvorení národného projektu časť opatrovaných „odišla“ od samosprávy a opatrovateľská služba im začala byť zabezpečovaná neverejnými poskytovateľmi, ktorí sa zapojili do národného projektu. Prečo ľudia od samosprávy utekali?
„Dôvodov je určite viac. Jedným z tých rozhodujúcich zrejme bude silný konzervativizmus Slovákov prejavujúci sa aj tým, že neradi púšťajú do svojej domácnosti cudzieho človeka. Nedôverujú mu, nevedia pred ním priznať svoju slabosť, bezmocnosť. A keďže v národnom projekte bola opatrovateľská služba za presne stanovených podmienok poskytovaná aj príbuzným opatrovaného, ľudia odkázaní na pomoc iných radšej odišli k neverejnému poskytovateľovi,“ uviedla naša sociálna konzultantka.
-
Nízke dôchodky a opatrovateľská služba
Druhým dôvodom sú určte peniaze. Na strane opatrovaného, rovnako ale aj na strane mestských a obecných úradov. Poďme spolu chvíľu počítať. Ak je opatrovaný v šiestom stupni odkázanosti, opatrovateľská služba mu môže byť poskytovaná v rozmedzí od 12 do 24 hodín. Pri 12-hodinovej starostlivosti počas pracovných dní a pri poplatku 0,50 eur (v takej výške bol u väčšiny neverejných poskytovateľov národného projektu) opatrovaný zaplatil mesačne za starostlivosť približne 132 eur. Ešte stále sa ale jeho blízki starali o neho bez nároku na odmenu alebo mzdu ďalších 12 hodín denne, počas sobôt, nedieľ a sviatkov.
Pri 24-hodinovej starostlivosti mesačný poplatok vyšiel minimálne na 264 eur a to už je suma na hranici reálnych finančných možností mnohých opatrovaných. Keďže životné minimum je v súčasnosti 198,09 eur, invalidný či starobný dôchodca, o ktorého sa treba starať, musí mať minimálny príjem 426 eur, čo je viac ako priemerný dôchodok vyplácaný Sociálnou poisťovňou.
-
Samospráva svoju originálnu kompetenciu nepropaguje
„Opatrovateľská služba je aj pre mnohé mestá a obce zrejme priveľká finančná záťaž a preto ju nijako nepropagujú. Naopak, myslím si, že samosprávy v snahe znížiť dopyt po tejto ich originálnej kompetencii stanovujú omnoho vyššie poplatky za hodinu opatrovania odkázanej osoby ako bolo nastavené neverejnými poskytovateľmi v národnom projekte. Aj preto od nich po otvorení národného projektu mnohí odišli,“ vyslovila svoju domnienku naša spolupracovníčka.
Dodala, že v niektorých samosprávach sú známe aj ďalšie postupy/prístupy, s ktorými sa nevie stotožniť. Ak napríklad opatrovaný nemá dostatočný príjem na uhradenie poplatkov za opatrovateľskú službu, v niektorých úradoch sa snažia platenie preniesť na jeho príbuzných. A ak im tento ťah nevyjde, niekde zdravotne postihnutého od opatrovateľskej služby odhovárajú s tým, že má predsa príbuzných, ktorí sa o neho postarajú, inde mu navrhujú znížiť počet hodín opatrovateľskej služby na minimum.
A presne taký prístup v niektorých úradoch zažívali zdravotne postihnutí, keď po spustení národného projektu žiadali samosprávny úrad vydať potvrdenie o odkázanosti. Viacerých ľudí úradníci údajne presviedčali, aby do národného projektu opatrovateľská služba nevstupovali, lebo po jeho ukončení sa o nich nebude mať kto postarať. Zrejme si uvedomovali, že obec je zo zákona povinná, pokiaľ vydá rozhodnutie o odkázanosti, opatrovateľskú službu postihnutým zabezpečovať.
-
Doposiaľ nespomínané zdravotné riziko
Z toho všetkého, čo sme zistili a dozvedeli sa po tom, ako ostali opatrovaní zo dňa na deň ponechaní bez profesionálnej pomoci, nám vychádza len jeden záver – ak samospráva nemá financie na poskytovanie opatrovateľských služieb a štát má možnosť tieto peniaze získať z európskych fondov, tak nech túto kompetenciu prevezme na seba. Súčasný stav nám pripadá tak, ako keby opatrovateľská služba stála na rázcestí – tam, kde je teraz, nie je veľmi vítaná, no tam, kde by jej bolo lepšie, sa veľmi nesnažia schovať ju pod svoje krídla.
V súvislosti s krízou v opatrovateľskej službe musíme spomenúť ešte jedno (zdravotné) riziko, ktoré musí mať rovnako štát, ako i samospráva na pamäti. Priblížiť sa dá jedinou otázkou – dovolí si niekto s istotou vyhlásiť, že neposkytnutie opatrovateľskej služby nemôže zapríčiniť zhoršenie zdravotného stavu, že bez nej nemôže u opatrovaného vzniknúť život ohrozujúca situácia?
Samospráva, aj štát si musia uvedomiť, že spoločným konaním, či skôr nekonaním, pretože obaja majú na vzniknutej pooktóbrovej kríze svoj podiel, neumožňujú kvalitatívne primeraný život konkrétnej ohrozenej skupine svojich občanov. A k povinnosti chrániť najbezbrannejšie minoritné komunity nás zaväzuje dokonca aj európska legislatíva.
-
Chorí sa musia dáko „pretĺcť“ a opatrovateľská služba sa vráti
„Skutočne je pravdou, že štát i samospráva majú svoj podiel viny na vzniknutej situácii. Ak by mi pred rokom niekto povedal, že štát po ukončení národného projektu nezabezpečí pre ľudí, ktorým poskytol opatrovateľa, ďalšiu starostlivosť za rovnakých či dokonca zlepšených podmienok, vysmiala by som ho s tvrdením, že štát to svojmu občanovi nikdy neurobí… Je mi veľmi, veľmi ľúto, hanbím sa, ale urobil to,“ ukončila odborníčka na sociálnu pomoc debatu s tým, že ľuďom odkázaným na opatrovateľskú službu v súčasnosti neostáva nič iné, len sa do januára, februára dáko „pretĺcť“ životom, postarať sa o seba a neuškodiť si hlavne zdravotne.
Prajme si, aby sa všetkým, pre ktorých je opatrovateľská služba nutnosťou, nakoniec podarilo zapojiť do nového národného projektu, ktorý bude otvorený v prvých mesiacoch budúceho roka. A ešte jedno (vzdialené) prianie do roku 2020 – nech po ukončení nového projektu zdravotne postihnutí znovu nezažívajú beznádej z toho, že tí, ktorí im majú pomáhať a slúžiť im, si ich prehadzujú ako nežiaduci problém z „kompetencie na kompetenciu“.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/ukonceny-narodny-projekt-vyvolal-paniku/
https://www.vozickar.info/tisice-opatrovanych-vdaka-unii/
https://www.vozickar.info/centra-vcasnej-intervencie-na-slovensku/
https://www.vozickar.info/telemedicina-na-slovensku/
https://www.vozickar.info/eurokluce-pre-zdravotne-postihnutych-k-toaletam-su-v-nedohladne/