Viaceré pomôcky pre ľudí s hendikepom prospievajú aj zdravým seniorom

Ľudia so zdravotným postihnutím používajú mnohé pomôcky, ktoré im umožňujú integrovať sa medzi zdravých. Jeden k tomu potrebuje len jednoduchú mechanickú oporu nôh, druhý musí sedieť v invalidnom vozíku a tretí… Tomu nepomôže ani špeciálny elektrický vozík, najbezpečnejšie sa cíti ležiac v polohovacej posteli. Registrujete, koľké pomôcky sme už menovali na tak malom priestore?

A presne túto tému sme si nechali ako posledný tohtoročný príspevok. Predstavíme si viaceré bežne používané pomôcky pre dosiahnutie „náhradnej“ mobility a zamyslíme sa, kedy začali „slúžiť“ ľuďom. Jedny majú svoj vznik presne definovaný, pôvod iných je nejasný, ďalšie pomôcky sú spojené so samotnou existenciou človeka „uvedomelého“. A presne takým príspevkom naše putovanie začíname.

Barly ako pomôcky pre zlepšenie hybnosti

Na prvý pohľad niečo všeobecne známe, čo človek v čase núdze používa od nepamäti. Zranená či prestrelená noha bola ošetrená a potom sa zafixovala, aby určitý čas, do vyliečenia, „nezavadzala“. V temnom stredoveku už máme hodnoverné dôkazy používania predchodcov podpazušných i predlakťových bariel. Potvrdzujú to aj viaceré historické záznamy.

Podľa základného delenia poznáme nemecké (podpazušné) a francúzske (predlakťové) barly, ako aj vychádzkové palice. Pomôcky na predlaktie sú najčastejšie používaný typ v Európe. V USA ich takmer výlučne využívajú osoby s trvalou invaliditou. I americkí ortopedickí chirurgovia však už začali predlakťové barly predpisovať pacientom ako dočasné pomôcky na podporu hybnosti.

Francúzsky strojný inžinier Emile Schlick si patentoval chodiacu palicu v roku 1915 vo Francúzsku, o dva roky neskôr aj v USA. Philipp Cederstom si podal patentovú prihlášku na podobne vyzerajúcu palicovú barlu v roku 1916. A vynálezca A. R. Lofstrand je od roku 1945 autorom patentu bariel s nastaviteľnou dĺžkou.

Podpazušné barly tvoria najčastejší typ v USA a lekári ich najviac predpisujú ľuďom po zranení nohy a dolnej končatiny. Používajú sa umiestnením podložiek proti hrudnému košu pod pazuchy a uchopením rúčky, ktorá je dole rovnobežne s podložkou. V Európe sa tieto pomôcky používajú menej často, len pri určitom druhu poranenia nohy alebo dolnej končatiny.

Oporu nohám poskytujú aj rôzne typy a druhy vychádzkových palíc. Tie používajú ľudia, hybnosť končatín ktorých bola len mierne narušená. Tiež v prípade raného štádia niektorých onemocnení, priebeh ktorých sa bude zhoršovať. Až po úplnú imobilitu dolných končatín. Medzi také onemocnenia patrí skleróza multiplex či niektoré druhy a typy svalovej dystrofie.

Invalidný vozík obnovil mobilitu mnohých

Pri otázke – Aké pomôcky používajú ľudia s trvalým zdravotným deficitom? – najčastejšie zaznie – invalidný vozík. Oprávnene. Tieto pomôcky majú nielen do detailov rozpracovanú prítomnosť, ale aj seriózne zachytenú minulosť. Podľa toho, či históriu invalidného vozíka chceme zaznamenať z pohľadu východnej alebo západnej kultúry. Na túto tému uverejnil v minulosti samostatný príspevok aj portál Vozickar.info.

Čínske historické záznamy uvádzajú, že prvý invalidný vozík pochádza z druhej polovice prvého tisícročia pred našim letopočtom. Na papyruse je zachytený muž v invalidnom vozíku, ktorého tlačí sluha do nejakého priestoru, kde bola zhromaždená väčšia skupina ľudí. Z uvedeného záznamu sa nedá „vyčítať“, či sluha vozík tlačí do voľného priestoru alebo do miestnosti (veľkej haly).

Niektorí historici a amatérski bádatelia napriek tomu uvádzajú, že v invalidnom vozíku sedí Konfucius. Najslávnejší čínsky mysliteľ, politik, štátnik a sociálny  filozof údajne prichádzal predniesť tému… Jej obsah závisel od toho, či čínsky politik, podľa hodnotiteľov, smeroval do interiéru alebo exteriéru. A keďže v tomto prípade je ešte niekoľko neznámych (Je to vôbec Konfucius?), naše pátranie zastavujeme. Uspokojíme sa s tým, že invalidný vozík z Číny je o takých tisíc rokov starší ako ten z Európy.

Funkčný vozík s elektrickým pohonom v roku 1923

Jovani Fontana, taliansky konštruktér banských zariadení zanechal vo svojej pozostalosti kresby invalidného vozíka s poznámkou, že ho vyrobil v roku 1546. Ďalším dokladom z tej doby je plátno dobového umelca, na ktorom v roku 1595 zachytil španielskeho kráľa Filipa II. sediaceho na masívnej stoličke s kolieskami, ktorú tlačil sluha.
Predchodcu súčasného invalidného vozíku zostrojil len 22-ročný hodinár Stefan Farfler z Norimbergu. Vyrobil ho v roku 1655 pre zlepšenie vlastnej mobility. Odvtedy sa kreslá s kolieskami začali sporadicky objavovať. Ich počet sa zvýšil až v období 1. svetovej vojny. Z tohto obdobia zaznamenávame aj prvé pokusy o vytvorenie vozíka na vlastný pohon.

Britskí inžinieri poskladali prvý invalidný vozík s motorovým pohonom v roku 1916. Vozík však bol veľký, ťažkopádny, komplikovane sa ovládal. Prvý funkčný invalidný vozík s elektrickým pohonom napokon zostrojili v roku 1923 iní anglickí konštruktéri. Tieto pomôcky rýchlosť vozíka prepínali pomocou reostatu.

Od tých čias prešiel invalidný vozík mnohými úpravami, aby sa dostal do takej podoby, akú poznáme dnes. V súčasnosti sa už vytráca aj pôvodné základné delenie na mechanické a elektrické vozíky. Existuje totiž viacero prídavných pohonov, ktoré tieto mechanické pomôcky pretvárajú na elektrických „predátorov“. A preto ďalšie členenie invalidných vozíkov už ani nie je potrebné uvádzať. Ako v jednom slogane zdôrazňuje spoločnosť Letmo:

„Máme invalidný vozík na každé zdravotné postihnutie“.

A tým je povedané všetko v jednej vete.

Plošiny na prekonávanie aj úzkych schodísk

Prvé zmienky o plošinách pre ľudí s telesným hendikepom sú minimálne 300 rokov staré. V tom období boli poháňané ručne pomocou kladiek a lán. Tento spôsob pohybu po schodoch sa využíval relatívne dlho. Zásadné zmeny nenastali ani v prvých rokoch 20. storočia.

Prelom zaznamenávame v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, kedy švajčiarski technici dostali špeciálnu úlohu. Mali vyvinúť plošinu, ktorá sa dá použiť aj na úzkych schodiskách. Túto požiadavku vyriešili tak, že celý pohon umiestnili mimo plošiny na koniec dráhy. Tým sa výrazne zväčšil priestor pre umiestnenie plošiny čo najbližšie k stene.

V roku 1992 začala podľa švajčiarskeho vzoru vyrábať šikmé schodiskové plošiny česká spoločnosť Altech. Po rozdelení Československa sa slovenská firma Ares stala výhradným dovozcom šikmých schodiskových plošín, pre ktoré zabezpečuje aj kompletný servis.

Polohovacie kreslo „predbehlo“ polohovaciu posteľ

Predchodcom polohovacej postele bolo polohovacie kreslo. Do predaja sa dostalo vďaka Adwinovi J. Shoemakerovi a Edwardovi M. Knabuschovi, ktorí boli bratranci. Vytvorili systém pohyblivého sedadla a operadla, ktorý si v krátkom čase našiel veľmi veľa obdivovateľov túžiacich po ňom. Vyrábať sa začalo v michiganskom meste Monroe. Veľmi rýchlo sa však zvyšoval počet výrobcov i užívateľov polohovacích kresiel. Tieto pomôcky využívali hlavne zdraví ľudia na relaxáciu a regeneráciu unavených nôh.

Polohovacia posteľ prichádzala veľmi pozvoľne koncom šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Na začiatku bolo podkladanie nôh a trupu chorých a trvalo pripútaných na lôžko dekami a vankúšmi. Neskôr sa objavila ponuka postelí s rámami, ktoré mali trvalo zvýšenú polohu nôh. Nasledovali postele, na ktorých sa dala mechanicky upravovať výška nôh a hlavy s trupom. S príchodom elektrických postelí logicky pribudli aj systémy na elektrické polohovanie nôh a hlavy s trupom.

Tieto pomôcky výrazne uľahčili manipuláciu s pacientmi a zjednodušili postupy pri ich ošetrovaní, polohovaní a umývaní. Zdravotníci a ošetrovatelia veľmi rýchlo prišli na to, že polohovateľná posteľ uľahčuje a zjednodušuje aj ich prácu. Ide teda o pomôcky, ktoré sú prospešné pre pacientov, ale aj pre tých, ktorí sa o nich starajú.

Rolátory môžu používať aj hráči golfu

Štvornohá barla, ktorá sa využíva doposiaľ prevažne v interiéri, je predchodcom rolátora. Tieto pomôcky vymyslel Cribbles Robb William a nechal si ich patentovať v roku 1949. Američan Olle M. Sundberg v roku 1957 pridal na štvornohú barlu kolieska. Tento vynález sa však nepresadil, nemal väčší komerčný úspech.

Švédka Aina Wifalk, ktorá od detstva trpela detskou obrnou a mala problémy s pohybom, v roku 1978 nakreslila rolátor ako ho poznáme  dnes,. Mal sedadlo určené pre odpočinutie a ručnú brzdu. Švédsky fond na podporu vývoja a inovácii zdravotných pomôcok finančne podporil Ainu Wifalk v hľadaní výrobcu pre tieto pomôcky. Názov Rolátor sa presadil v 90-tych rokoch 20. storočia. Doposiaľ sa používa v Nemecku, Švédsku, ale aj v Rusku a vo Fínsku.
Celosvetovo existuje asi 80 výrobcov rolátorov, ktorí tento vynález ďalej inovujú a rozvíjajú. Existujú už aj modely, ktoré sú prispôsobené rozličným chorobám, napr. pre pacientov trpiacich reumou. Aj vybavenie rolátorov sa časom zlepšilo – osvetlenie, držiak paličky, držiak na vodu… V súčasnosti sú tieto pomôcky dokonca ponúkane aj do terénu, napr. pre golfových hráčov.

Schodolezy bez problémov prekonávajú bariéry

V 70. rokoch minulého storočia zaznamenávame prvé pokusy vo vývoji zariadení, ktoré by umožňovali vo vozíku prekonať schody. Ide o akési “súkromné“ plošiny, ktoré človek vo vozíku či skôr jeho asistent vozí so sebou. Prvé pomôcky pre tento účel spočiatku vážili viac ako 70 kilogramov. V súčasnosti sú klasické externé schodolezy o viac ako 50 percent ľahšie. Na trhu sú však už aj špičkové invalidné vozíky, integrálnou súčasťou ktorých je aj schodolez (Scewo).

Schodolezy rozdeľujeme do troch skupín. Pásový schodolez má hlavnú výhodu v tom, že je s vozíkom stabilne zafixovaný na schodoch neustále v troch bodoch. Toto zabezpečuje jeho dokonalú stabilitu a bezpečnosť prevádzky po celú dobu používania. Obsluhu pásového schodolezu zvládne naozaj takmer každý, lebo to nie je príliš fyzicky náročné. Tieto pomôcky dokážu na jedno nabitie vyjsť bez veľkých problémov až 30 poschodí.

Kolieskový schodolez je novším typom, ktorý je vhodný použiť na točité schodiská a schodiská s veľmi malými zástavbovými rozmermi. Jeho výhodou je, že invalidný vozík možno priamo k nemu pripevniť. Druhou verziou je použitie vlastnej sedačky bez mechanického vozíka. Kolieskové schodolezy sú jednoducho ovládateľné, dajú sa pomerne ľahko prenášať a zmestia sa aj do kufra osobného auta.

Samoobslužný schodolez je určený pre aktívne osoby, ktoré majú dobrú hybnosť hornej časti tela, správnu koordináciu pohybov. Disponujú tiež fyzickou silou primeranou svojmu veku a hmotnosti. Štandardne sú tieto pomôcky dodávané so špeciálne upraveným vozíkom, ktorý je vybavený konzolami na uchytenie schodolezu.

Stoličkový výťah nielen pre ľudí s hendikepom

Prvý stoličkový výťah vymysleli “služobníci“ Henricha  VIII. po tom, ako sa anglický kráľ zranil v rytierskom súboji.  Stolička prekonávala vzdialenosť 20 stop (približne 7 metrov) pomocou lodných lán v honosnom londýnskom sídle Whitehall. Systém lán bol použitý z vojnových lodí a obsluhovali ho sluhovia.

Prvého predchodcu moderného stoličkového výťahu vynašiel v roku 1923 Američan C. C. Crispen v Pensylvánii. Prvé hromadne vyrábané pomôcky tohto druhu o niečo neskôr začala na trhu ponúkať spoločnosť Inclinator Company of America. Ich výrobky boli čoraz obľúbenejšie a stali sa základom nového odvetvia prepravy ľudí s výraznejším pohybovým hendikepom. Tieto pomôcky sa hlavne v druhej polovici 20. storočia začali výraznejšie rozvíjať.

Moderné schodiskové výťahy sú v súčasnosti navrhované  s maximálnou presnosťou tak, aby neboli potrebné žiadne stavebné úpravy. Moderné technológie zase umožňujú, ako je uvedené na oficiálnej stránke spoločnosti Ares, dodržať všetky potrebné tolerancie. Možno predpokladať, že stoličkové výťahy nebudú používať len ľudia s telesným postihnutím, ale aj bežní seniori na uľahčenie prekonávania schodov v dome.

V súčasnosti rozdeľujeme stoličkové výťahy na dva typy – priame a zákrutové. Tieto sa ďalej špecifikujú na tzv. monorail (dráha tvorená jednou rúrkou) a na dráhu tvorenú dvoma rúrkami. Vo všeobecnosti má monorail krajšie tvary, ale „pomôcky“ z tejto kategórie sú cenovo drahšie.

(j.szabo@vozickar.sk)