R. Herink: „Nemôžem dráždiť otvorenú ranu“

Niečí život sa odvíja pokojne, až komótne. Plynie pomaly, s istotou. Akoby človek sedel na konskom povoze idúcom po známej krajine, obraz ktorej pozná, obraz ktorej sa prakticky nemení. No bytie toho druhého je dynamické, až hektické. S novými, i veľkými, výzvami, s neustálymi zmenami. Akoby človek sedel vo ferrari rútiacom sa po diaľnici v rýchle sa meniacej, často neznámej krajine. A je jedno, či je človek zdravý alebo chorý. Tento životný esprit sudičky každému vložia do vienka už pri narodení. Roman Herink (53) zo Zlína v Česku mal to šťastie (v nešťastí), že sudičky ho posadili do ferrari.

• Potreba rešpektu inakosti a efekt komunikácie

Sedí v ňom, od vysokoškolských štúdií na invalidnom vozíku, dodnes. A to napriek tomu, že v roku 2013 (ako sám vraví) prežil mozgovú mŕtvicu. Ochrnula mu však celá ľavá časť tela. Ale ani hendikep na druhú mu nebráni byť až neočakávane vitálnym.

Pristavme sa (len) pri jeho štyroch „živých“ aktivitách. Roman Herink sa v poslednom období veľmi tešil na medzinárodnú konferenciu v Ostrave pod názvom Bez bariér – bez hraníc. Rozprávalo sa na nej na tému Sociálnym podnikaním k úspešnej inklúzii osôb so zdravotným postihnutím. Osobne na ňu pozýval aj svojich priateľov zo Slovenska. Roman, napriek aktuálne ešte viac zhoršenému zdravotnému stavu, na konferencii dokonca vystúpil v diskusii. Hovoril o potrebe rešpektu inakosti a o efekte komunikácie s ohľadom na postihnutie v duchu hesla Nie je možné nekomunikovať.

Aktívny je aj na úrovni miestnej samosprávy. Po nedávnych krajských voľbách má Roman veľa práce z pozície členstva v komisii pre zdravotne postihnutých Rady Zlínskeho kraja. Spolu so svojimi kolegami dáva dokopy Plán vyrovnania príležitostí tejto minoritnej, najviac ohrozovanej skupiny obyvateľov kraja.

„Názov tohto plánu znie takmer záhadne. No jeho základnou úlohou je vytvorenie podmienok pre čo najúčinnejšie odstraňovanie všetkých, nielen architektonických bariér spred zdravotne hendikepovaných ľudí. Pri jeho koncipovaní dôraz kladieme na vytváranie podmienok pre zamestnávanie ľudí s postihnutím,“ zdôraznil R. Herink.

V tejto súvislosti dodal, že zvýšený príjem, teda zlepšenie sociálneho postavenia takého jedinca prináša, paradoxne, viacero benefitov aj pre majoritnú časť obyvateľov kraja. Napríklad tým, že mnohé svoje objektívne problémy, hendikepy si zamestnaný zdravotne postihnutý dokáže vyriešiť sám. A nezaťažuje nimi sociálne úrady.

• Dvorek i Sousedé chcú pomáhať hendikepovaným

Spomeňme ešte dva projekty, do ktorých je Roman aktívne zapojený. Prvý je v Česku známy pod názvom Dvorek. Týka sa komunitného bývania. V rámci neho by ťažko zdravotne postihnutí ľudia žili spoločne so zdravými, ktorí by sa o nich starali. Projekt je zatiaľ v štádiu príprav, v predštartovnej fáze.

„Zatiaľ hľadáme a v meniacich sa životných a zdravotných podmienkach optimalizujeme požiadavky s ním súvisiace. Vyhodnocujeme tiež uskutočniteľnosť a udržateľnosť projektu. Predpokladám, že by sme ho mohli reálne spustiť v prvých týždňoch budúceho roka,“ vysvetľoval R. Herink.

Ďalší projekt, v ktorom sa Roman angažuje, je známy pod názvom Sousedé plus. Táto dobrovoľnícka iniciatíva sa ako medzigeneračný projekt  prvý raz objavila v Rakúsku. U našich južných susedov je projekt známy pod názvom Zeitbank 55+. Jeho cieľom je skvalitniť život seniorov a predlžiť čas, kedy ostávajú starí ľudia vo svojom prirodzenom prostredí. Bez nutnosti presúvať ich do domovov sociálnych služieb. A ako projekt funguje?

„Minimálne traja ľudia si vytvoria spolok, klub či skupinu. Väčšinou sú rôzneho veku. Každý člen skupiny niečo, čo vie, ponúkne. A zároveň vysloví požiadavky, čo od ostatných členov skupiny očakáva. Veď senior odchodom na dôchodok nestráca schopnosti a vedomosti, ktoré počas svojho života získal. Môže byť prospešný iným, ktorí takú pomoc privítajú,“ vysvetľoval leitmotív celého projektu R. Herink.

Dodal, že platidlom za poskytnutú službu/pomoc je jedna hodina. Tá sa vymieňa vo vnútri klubu. Môže byť ale venovaná aj mimo danej skupiny. Okrem poskytovania vzájomných „služieb“ sa členovia skupiny pravidelne stretávajú, spoločne trávia voľný čas.

• Zábava je niekedy aj adrenalínová jazda s vetrom opreteky

A čo Roman robí, keď „nerobí“, ako a čím sa zabáva? Z kruhov jemu priateľsky blízkych sme sa dozvedeli, že aj jedna jeho záľuba má takmer pracovný charakter. Analyzovanie bezpečnostných rizík života osôb s postihnutím veru žiadnou zábavou nie je. S cestovaním po viac či mene vzdialenom svete je to už inak. Zážitky, spoznávanie iných kultúr, nového prostredia isto prevýšia ťažkosti, ktoré musí každý vozičkár prekonávať.

A jazda na cimgo v monoski Zlin je zase poriadna adrenalínová zábava, pri ktorej Herink prekonáva sám seba. Navyše musí absolútne dôverovať tomu, kto stojí za ním. Cimgo je totiž terénna štvorkolka, v ktorej je jazdec, väčšinou imobilný, vytiahnutý lyžiarskym vlekom na vrchol kopca. Tam sa za neho na špeciálne stúpačky postaví „pilot“ a jedným odrazením sa spoločne rútia dole kopcom. „Pilot“ riadi, brzdí, zatáča „stroj“ neraz letiaci po nerovnom teréne lúk a lesných chodníkov s vetrom opreteky.

Na internete sme našli stopy aj po jednej Romanovej umeleckej aktivite. Tešili sme sa, že aj o tejto téme sa porozprávame, ale… Roman sa o svojej ďalšej, minulej, možno raz v budúcnosti znovu aktuálnej záľube, veľmi rozprávať nechcel. Skladaniu textov piesní a písaniu básní sa už vraj nevenuje. Po mozgovej príhode nedokáže používať ľavú ruku, preto…

„Na gitaru, nástroj, ktorý som tak miloval, sa teraz už len pozerám. A veľmi to bolí. Zatiaľ nemôžem stále otvorenú ranu dráždiť, takže o tejto téme radšej pomlčím,“ s úsmevom cez slzy vravel R. Herink.

• R. Herink závidí (v dobrom) slovenskú ľudskú súdržnosť

Ani pri ďalšej téme sme nepochodili. Dokonca sme kvôli nej dostali rovno po nose. A pritom sme chceli len poznať Romanov názor, keďže sa aktívne kontaktuje s ľuďmi zo Slovenska, aké sú najzásadnejšie rozdiely prístupu úradníkov k zdravotne postihnutým v oboch štátoch.

„S prepáčením, ale takto postavená otázka ma neskutočne irituje. Patrím ku generácii, pre ktorú je aj územie na východ od rieky Moravy stále u nás. Mečiarovsko-Klausovské rozštiepenie neschvaľujem dodnes. Mám priateľov aj na ďalekom 🙂 východe. I tam sa cítim ako  doma a bezpečne. Aj keď so šarišským nárečím už mám čiastočné jazykové problémy,“ s úsmevom vysvetľoval R. Herink.

Na Slovensku, ako spomínal, zažil mnoho dobrého, aj pozitívneho. Rád sa spomienkami vracia na stretnutie zdravotne postihnutých turistov na Táloch, Srdiečku a na Chopku, kde si otestoval svoje fyzické limity, kde si  hrabol až na dno vlastných možností.

„A tam som zažil ľudskú súdržnosť, ktorú môžu Česi Slovákom závidieť. Vtedy som si uvedomil, že technický pokrok nie je Slovákom vlastný a idú do sveta až ďalším vlakom. Týmto vyjadrením sa nechcem Slovákov nijako dotknúť. Práve naopak. Chcem vyzdvihnúť, že ich ľudskosť prevyšuje techniku. Pripadá mi to, že v tomto Čechom uniká vlak ťahaný nemeckými lokomotívami,“ tvrdí R. Herink.

• Itinerár sledge hokeja je: Morava – Česko – Slovensko

Na záver sme si nechali obraz Romana Herinka ako zakladateľa sledge hokeja v Česku. Vlastne, pardon… V duchu predchádzajúcich Romanových vyjadrení a skutočnosti, že na Slovensko prišiel sledge hokej z Česka, nakreslíme (písmenkový) obraz zakladateľa hokeja zdravotne postihnutých v Československu. Ak by sme však chceli byť absolútne dôslední, museli by sme cestovnú mapu sledge hokeja v stredoeurópskom priestore ešte raz poopraviť. Východzia stanica by bol Zlín, takže itinerár by bol zakreslený v podobe Morava – Česko – Slovensko.

„No, zabudnime na tieto národnostno-národné nuansy. Poďme k meritu veci. Všetko to začalo možno minútovým záznamom zo sledge hokeja na paraolympiáde v japonskom Nagane v roku 1998. Tento šport, v ktorom sa hráči pohybujú na sánkach zapichujúc hroty na hokejkách do ľadu, ma neskutočne zaujal. To, že som svojím enormným záujmom oň a nadšením postupne nakazil desiatky zdravotne postihnutých po celej republike, už nie je v našej hokejovej krajine žiadny zázrak,“ skromne vravel R. Herink.

Aj tak sa dá „rozlezenie“ sledge hokeja po krajine interpretovať. Avšak tým povestným bodom zrodu bolo veľké odhodlanie, entuziazmus a silné presvedčenie, že je to šport, ktorý telesne hendikepovaní potrebujú. A to sú vlastnosti pre Romana tak typické, charakterizujúce celé jeho životné snaženie.

Prvé sledge sánky vnikali v svokrovej garáži, vyrábané na kolene pozerajúc sa len na fotografie sledge sánok. Neskôr sa na zlínskom zimnom štadióne začali medzi korčuľujúcou verejnosťou zjavovať telesne postihnutí na sánkach. A v nočných hodinách prví odvážlivci na čele s Romanom skúšali hrať sledge hokej, vymýšľali stratégiu hry, optimalizovali vzájomné súboje.

„A keď sme sa naučili brániť a strieľať góly, začali sme sa obzerať po súperoch. Tí najbližší však boli až v Drážďanoch za nemeckými hranicami. Oslovili sme preto Český hokejový zväz,“ spomínal na úplné začiatky R. Herink.

• Neustále sa aktívne zaujíma, komu treba pomáhať

Sledge hokej sa po sezóne 1999/2000 začal hrať postupne aj  v Olomouci, Pardubiciach, Kolíne, Karlových Varoch či v Prahe. Českú sledge hokejovú ligu uplynulú sezónu hralo osem mužstiev. A české reprezentačné družstvo dosahuje významné úspechy aj na európskych či svetových turnajoch. Po mozgovej mŕtvici už Roman sledge hokej nehrá. O to viac, ako sám vraví, kibicuje. Sleduje dianie v sledge hokeji doma a zaujíma sa o jeho vývoj vo svete.

Rovnako, ako sleduje situáciu v postavení zdravotne postihnutých okolo seba. A neustále sa aktívne zaujíma, ako im pomôcť. Lebo Roman Herink patrí medzi tých, ktorí sa snažia čo najviac pomáhať, hoci sám je na pomoc iných bytostne odkázaný.

(j.szabo@vozikar.sk)