Reeta vymenila plávanie za šťastnú rodinu

Pôvodný text z fínštiny preložil Peter Kerlik

Predstavte si, že známa ľudová múdrosť – Všetko zle je na niečo dobré –  má poriadne dlhé „chápadlá“. Platí totiž aj vo vzdialenom Fínsku. Isto by to potvrdila 28-ročná Reeta Lindeman, ktorá sa narodila s ochrnutými nohami.

• Reeta našla zmysel života vo vode

Už v rannom veku si Reeta zamilovala plávanie. Voda s menšou príťažlivosťou bola pre ňu svetom slobody. Dokázala sa v ňom pohybovať bez pomoci iných. Plávala tam, kam chcela, aj keď oddychovala opretá o kraj bazéna, nohy nepotrebovala.

Už ako 15-ročná sa Reeta dostala do národného reprezentačného tímu a začala tvrdo trénovať. Dvojfázovo, aj 12-krát týždenne. V boji o reprezentačné úspechy našla, vtedy si to myslela, jedinečný zmysel života. Paraolympijské hry Atény 2004 boli jej prvou veľkou súťažou. V pretekoch na 50 metrov voľným štýlom Reeta skončila na 4. mieste.

Po olympiáde si vytýčila nový a jediný cieľ, ktorému podriadila celé svoje bytie – pripraviť sa na paraolympiádu Peking 2008 tak, aby získala medailu… Najideálnejšie zlatú. Na nič iné okrem tohto ambiciózneho cieľa ani len nepomyslela.

Dokonca ani epilepsia, ktorá sa u nej rozvinula, neutlmila tvrdý tréningový rytmus. Reeta začala brať lieky, ktoré jej umožňovali aj napriek epilepsii nepoľaviť v náročnej fyzickej príprave. Brala ich, aj keď vedela, že majú zdraviu škodlivé vedľajšie účinky.

• Reeta nebola vyšportovaná, ale trpela podvýživou

„Trénovala som naozaj tvrdo a celé hodiny som trávila v bazéne. Nechcela som dovoliť, aby mi nová choroba vzala milované plávanie. K vrcholnému športu predsa patrí aj bolesť, lebo v ňom sa ide až na hranicu možného,“ tvrdia Reeta.

Hendikepovaná plavkyňa si vôbec neuvedomovala, že pod vplyvom utlmujúcich liekov prestala pociťovať hlad. A prestala pravidelne jesť. Aj keď jej rodičia vraveli, že je neprimerane chudá, odbila ich tvrdením, že nie je chudá, ale vyšportovaná. Pripravuje sa predsa na svoje vrcholové podujatie – paraolympiádu.

Reeta však nebola vyšportovaná. Dostala sa do štádia, kedy už mala silnú podváhu. Nepripúšťala si to však. Žiarila šťastím, lebo v rukách už prakticky mala letenku na paraolympijské hry do Pekingu. Dva mesiace pred ich konaním sa fyzicky zrútila.

Od neurológa si Reeta vypočula zdrvujúcu správu – musí okamžite prestať s akýmkoľvek športom. Jej organizmus už žiadnu zvýšenú fyzickú záťaž nezvládne. Táto správa bola taká šokujúca, že Reeta si ani len nepamätá ako prežívala prvé dni, na čo myslela, čo chcela robiť.

Nakoniec zvíťazila jej silná vôľa a uvedomila si, že telo má len jedno, musí sa šetriť. Jej život bol však odrazu plný „hluchých“ hodín, ktoré predtým napĺňalo plávanie. Musela si stanoviť nové priority, určiť nové ciele.

• Nesplnený športový sen nahradila šťastná rodina

Jej novou životnou náplňou sa stalo štúdium tlmočníctva posunkovej reči. Omnoho viac ako v minulosti začala navštevovať sociálnu sieť. Aj keď Reeta ešte stále nemala iné myšlienky ako smútok nad ukončenou športovou kariérou, z nudy si začala obzerať mužov, ktorí sa chceli zoznámiť.

Raz klikla  na jedného zaujímavého chlapíka, ktorý jej poslal odkaz. Nastala čulá korešpondencia. Po niekoľkých mesiacoch sa Reeta a Henri rozhodli stretnúť. O invalidnom vozíku mu povedala až tesne pred stretnutím. Henri však na jej hendikepe nevidel nič zvláštne, lebo sa s takými ľuďmi stretával celý život. Veď jeho otec trénoval postihnutých športovcov.

Prvé rande bolo poriadne dlhé. Mali ho na minifestivale v Parainene, takže boli spolu celý deň. Možno aj preto sa ich vzťah veľmi rýchlo rozvíjal. Neprešiel ani mesiac a Reeta s Henrim začali žiť spolu. A Reeta mala odrazu nový zmysel života.

Dnes majú už ako manželia dve zdravé deti – trojročného Toma a ročnú Leu. Rodina Lindemanovcov žije v poschodovom dome v Espoo ako ktorákoľvek iná rodina s deťmi. No v ich dome sú izby čisté a otvorené. Na dlážke nie sú hračky ani iné veci, lebo Reeta sa musí presúvať na vozíku z izby do izby a uvedomujú si to už aj jej deti.

„Robíme rovnaké veci ako ostatné rodiny, len niektoré iným spôsobom. Mám osobnú asistentku, ktorá sa stará o to, čo ja sama nezvládnem. Asistentka napríklad nosí nákupné tašky a tlačí kočík. S deťmi však zvládnem isť na prechádzku už aj sama,“ vysvetľuje Reeta a priznáva, že keby sa jej niekdajšie plány naplnili, nehovorila by teraz o rodine, ale o športových úspechoch.

(j.szabo@vozickar.sk)

Článok autorsky upravený a skrátený je prebraný z: http://www.kaksplus.fi/vanhemmuus/mina-vanhempana/pyoratuolissa-istuvan-aidin-tarina-sain-perheen-koska-terveyteni-romahti/

Ďalšie články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/zena-bez-noh-sa-venuje-sportu-i-modelingu/

https://www.vozickar.info/aj-vozickara-trapi-rozkysnuta-postava/

https://www.vozickar.info/takmer-sa-nehybe-no-zaraba-pre-vyskum/