Športom Katky Jobbágyovej je paradrezúra
Ukončené magisterské štúdium práva na Univerzite Komenského v Bratislave a postgraduálne štúdium Európskeho práva, diplomacie a medzinárodných vzťahov na Ústave medzinárodných vzťahov a aproximácie práva na svojej alma mater. Počas štúdií práca stážistky v kancelárii OSN v Bratislave, ale aj na Ministerstve zahraničných vecí SR a na veľvyslanectve SR v Novom Dillí v Indii.
To je pracovná vizitka Katky Jobbágyovej (37), s ktorou sa budeme rozprávať o jej športových aktivitách, ktorých doménou je paradrezúra. Katka pracovala aj v Slovenskej akademickej informačnej agentúre a v poisťovni Wüstenrot. Pre Slovenský paralympijský výbor (SPV) robila motivátorku v rámci projektu Paralela a teraz ju zamestnáva s tým istým pracovným zaradením rehabilitačné centrum Adeli v Piešťanoch.
- Po Pekingu 2008, kde vás paradrezúra vyniesla na 7. miesto, sa chystáte na svoju druhú paraolympiádu. V akej súťaži sa predstavíte a z ktorých krajín príde najsilnejšia konkurencia?
– Paradrezúra je disciplína sama o sebe. Jazdiť však budem tímovú, ako aj individuálnu úlohu, v ktorých sa môžem kvalifikovať na voľnú jazdu s hudbou. Jazdiť budem s koňom Sterngreifer (Fredy). A najväčší konkurenti? Anglicko, Singapur, Taliansko a Nemecko. Zhruba v tomto poradí sa aj umiestnia… Ako vždy.
- Drezúra je náročný šport, lebo kôň musí reagovať na viacero, neraz „jemných“ príkazov, pokynov. Ako sa to dá zvládnuť so spastickou quadriparézou po detskej mozgovej obrne?
– V každom odvetví jazdectva platí, že najdôležitejšia je súhra jazdca a koňa. Musia tvoriť jeden „živý“ celok, musí vládnuť medzi nimi symbióza. Pravdou však je, že ja mám veľmi obmedzenú pohyblivosť všetkých štyroch končatín a trupu. Preto si paradrezúra vyžaduje, aby som viedla koňa pomocou hlasu, váhy tela i telepatie…
- Musíme vás prerušiť. Telepatiu myslíte skôr obrazne v podobe intuitívnych reakcií koňa alebo skutočne sa dokážete so svojím koňom rozprávať, neverbálnymi pokynmi primäť ho k vykonaniu určitého pohybu?
– Niekedy stačí, keď si len pomyslím na to, čo chcem s koňom urobiť, a on to urobí. Napríklad pri nácviku správneho zastavenia si pomyslím, že urobím zastavenie pri dverách, ale kôň už zastavuje bez môjho vonkajšieho pokynu ešte pred miestom, kde som s ním chcela zastaviť. Proste zachytí myšlienku zastavenia a hneď sa ju snaží vykonať, aj keď je ešte priskoro.
- Na paraolympiáde v Číne ste jazdili na požičanom koni. Máte už svojho „tátoša“? A keďže starostlivosť oň nie je lacný špás, dostáva sa vám podpory od SPV, ktorý paradrezúru oficiálne zastrešuje?
– Svojho koňa už mám a je pravdou, že starostlivosť oň je veru poriadna finančná záťaž. Väčšinou to látam ako sa len dá. Z peňazí, ktoré získam z dvoch percent daní, náklady pokryjem na dva – tri mesiace. Sem-tam sa mi podarí na konkrétne podujatie získať nejakého sponzora, s pomocou ktorého vykryjem na ďalšie dva-tri mesiace v roku starostlivosť o koňa. No stáleho sponzora, aj keď som v minulosti oslovila zo 20 subjektov, nemám. Nikto mi nechce podať pomocnú ruku. Paradrezúra zrejme nie je na Slovensku šport, ktorým by sa chceli firmy zviditeľniť. A tak potrebné peniaze dávam dokopy s mojou mamou. Práve kvôli nedostatku financií som už chcela s drezúrou skončiť. Naskytla sa však možnosť ísť na septembrovú paraolympiádu a preto som svoje konečné rozhodnutie odložila na neskôr. Momentálne mi niekoľko mesiacov ustajnenie koňa hradí SPV.
- Ste jedinou telesne znevýhodnenou športovkyňou na Slovensku v disciplíne paradrezúra. Ako porovnávate svoju výkonnosť, keď vycestovanie na súťaže do zahraničia je finančne ešte náročnejšie ako domáca starostlivosť o koňa?
– Nooo, v minulosti som nebola jedinou slovenskou paraderezúrnou jazdkyňou. Z toho obdobia mám niekoľko titulov majsteriek SR v tomto športe. A pokiaľ sa chcem zapísať do svetového rebríčka, musím ročne absolvovať minimálne tri preteky. S odretými ušami sa mi to každý rok podarí, takže sa môžem pochváliť aj medzinárodnými úspechmi. Za roky, čo sa tomuto športu venujem, mi paradrezúra priniesla niekoľko šiestych miest a jedno tretie miesto z ME, spomínané siedme miesto na paraolympiáde 2008 a niekoľko prvých až piatych miest z náročných medzinárodných pretekov po celej Európe.
- To ste na Slovensku skutočne jediná, pre ktorú je paradrezúra aktívnym športom?
– Som jediná, ktorá jazdí na reprezentačnej úrovni. Určite je na Slovensku niekoľko jazdeckých klubov, kde jazdia aj postihnutí športovci, ale zrejme na začiatočníckej a amatérskej úrovni. A na koňoch, ktoré sú pokojné, ale nie sú vhodné na drezúru. Na to, aby sa u nás paradrezúra nejako rozbehla, sú potrebné peniaze na zadováženie kvalitných konkurencie schopných koní a na výcvik trénerov a jazdcov, ktorí by kone špeciálne pripravovali pre potreby postihnutých jazdcov.
- Zdravotne postihnutou ste od detstva. Kôň a paradrezúra s tým nejde veľmi dokopy…
– Kto ho vie, zrejme som bola predurčená na to, aby ma životom sprevádzala láska ku koňom. Keď som mala 8 rokov, v jednom bratislavskom lunaparku sa mohli deti povoziť na poníkoch. Samozrejme, že som sa tam hneď hrnula. A keď ten pán, ktorý to tam celé „obsluhoval“, videl moju vášeň, nechal ma postupne voziť sa na všetkých poníkoch chodiacich dookola v kruhu. O niekoľko rokov neskôr som absolvovala hippoterapiu v bratislavskej ZOO. To mi však nestačilo a tak som si psími očami “vybavila” zvláštny status – po absolvovaní jazdeckého kurzu som si počas hippoterapie mohla ovládať koňa sama a jazdiť po areáli. Paradrezúra ma „oslovila“ až po skončení gymnázia.
- Vráťme sa z minulosti do dnešných dní. Paradrezúra vás „dostala“ do viacerých krajín sveta, aj pracovne chodíte do zahraničia. Porovnajte úroveň bezbariérovosti a prístup zdravých k hendikepovaným u nás a za hranicami Slovenska.
– Mám pocit, že u nás sa situácia v posledných rokoch zlepšila. V bezbarérovosti, aj v prístupe ľudí. Stále častejšie nachádzam chodníky bez obrubníka a aj plasticky vyznačené pre nevidiacich, ľudia už po mne tak nepozerajú ako kedysi. Samozrejme, v historických centrách miest a v starých budovách to ešte stále nie je pre nás úplne prístupné. V zahraničí je bezbariérovosť úplne samozrejmá a ľudia sú veľmi ústretoví. Hlavne sa tam nestáva, tak ako u nás, že vyhradené parkovisko je obsadené nejakým veľkým autom, ktorého majiteľ nie je oprávnený na ňom parkovať a ešte je aj arogantný, keď ho na to človek upozorní.
- Spomeniete si na nejakú zaujímavosť v súvislosti s bezbariérovosťou v krajinách, ktoré ste navštívili?
– Ani zahraničie nie je úplne dokonalé. Napríklad ma trošku prekvapilo málo znížených obrubníkov v Ženeve, ale inak tam boli ľudia ústretoví a taxikári veľmi ochotní pri nakladaní vozíka do auta. V Indii zase to, čo chýbalo na bezbariérovosti, bolo vynahradené nezvyčajnou ochotou ľudí. Indovia sa išli pretrhnúť, len aby ma aj s vozíkom vyniesli a zniesli po schodoch… Ak sa však nad tým zamýšľam, možno to bolo aj tým, že modrooká blondína je pre nich veľmi exotická. 🙂
- A čo by sa malo urobiť, aby sa situácia na Slovensku, aj z pohľadu podpory športu zdravotne znevýhodnených ľudí, zlepšila?
– Chýba mi osveta a propagácia športu a života so zdravotným znevýhodnením. Cítim to ako diskrimináciu, že v televízii sa vysielajú, či už v priamom prenose alebo zo záznamu rôzne zápasy, preteky, turnaje, ale iba zo športu zdravých. Zo športu zdravotne znevýhodnených som ešte žiadne vysielanie nevidela. Maximálne tak niekoľkosekundový šot z paraolympiády, ak sa niekomu podarilo získať medailu. V tomto sme ešte kdesi v dobe kamennej. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že v médiách sa ukazujú/zobrazujú len ľudia, ktorí spĺňajú ideál krásy a zdravia. A pokiaľ je aj nejaká reportáž o zdravotne postihnutých, tak väčšinou pôsobí negatívne v tom zmysle, že niekomu sa stal nejaký úraz, či trpí nejakým ochorením a úrady mu nechcú priznať kompenzáciu, nemá peniaze na to či ono… Motivačných reportáží či článkov o tom, ako sa dá žiť aj so zdravotným znevýhodnením, je oveľa menej, takže ľudia pri pojme „zdravotne znevýhodnený“ či „telesne postihnutý“ pociťujú negativitu.
