Pokračujeme v zbieraní osobných skúseností od našich čitateľov, ktorých zastavili medzery

Skutočne je môj problém, čo pán doktor pozná?

Bola som si predpísať nový vozík k neurológovi. Mala som vyskúšaný model, ktorý vyhovuje môjmu dennému režimu, presadaniu aj nakladaniu do auta.
Pán doktor mi odpovedal, že takto to nefunguje. On rozhoduje, aký vozík dostanem a tento on nepozná.
Beriem to tak, že je asi motivovaný inou firmou. Alebo si fakt myslí, že je môj problém, že ten vozík „nepozná“, že má medzery v ponuke trhu.

Na čo mám vlastne nárok?

Prečo mi na úrade práce nie sú schopní aktívne poradiť, na čo mám nárok, resp. na ktoré pomôcky by mi mohli prispieť. Kamarát mi hovoril o modeli, ktorý platí v Dánsku. Keď ho úradník navštívil doma, konkrétne s ním preberal jednotlivé pomôcky, či by mu boli užitočné.
Ja som sa až zhodou okolností dozvedela, že k elektrickému vozíku môžem požiadať aj o nájazdové mobilné rampy.

Nešťastné vrchnáčiky

Viete, koľko plastových vrchnáčikov musí vyzbierať jedna rodina, aby sa dostala s postihnutým dieťaťom na menší rehabilitačný pobyt? Asi štyri tony. Štyri tony malých plastových vrchnáčikov! Povedzme, že na to musíme vypiť 1,6 milióna minerálok = logistika, čas, priestory, energia… Ak spomenieme ekologicky dopad (ktorý je mizivý v porovnaní s druhou časťou PET fľaše), tak „žobranie“ a neefektívne plátanie niečoho, čo má fungovať inak ako zbierka, ROZHODNE nepridáva na dôstojnosti ŤZP.

Tento mýtus je však tak silný, že sa ťažko argumentuje pri fotke „Chorého Filipka“. Avšak zmenou pohľadu na vec sa vyrieši veľa problémov. Prestaňme sa znižovať/ponižovať pre náš hendikep.

Z letargie prebudiť mlčiace „masy“

To sú prvé tri príspevky zo stránky Medzery, ktorú prevádzkuje nezisková organizácia Vozmen. Jej predstaviteľ Mirek Zeman pôvodne chcel zorganizovať na tému medzier v oblasti chýbajúcej bezbariérovosti medzinárodnú konferenciu. Minimálne za účasti Česka. Nakoniec však došiel k záveru, že „obyčajní“ ľudia, zdravotne postihnutí, ich príbuzní, opatrovatelia, či asistenti najlepšie vedia, čo ich kvári. Chýbajúci bezbariérový priechod, nedostupný chodník či neprístupná bezbariérová komunikácia. To všetko poznajú tí, ktorí sa po cestách-necestách pravidelne presúvajú. Ako tvrdí Mirek Zeman z organizácie Vozmen:

„Česko a Slovensko totiž nie je, bohužiaľ, úspešné vďaka svojim formálnym lídrom, ale, vďakabohu, napriek tým, čo sa držia v čele.“

Dodal, že túto príčinu neplánuje rozvíjať, pretože je uzavretá. Rozvíjať je potrebné len aktivizáciu ľudí, aby vyjadrili svoje názory a postoje na bariérovosť v ich okolí a v miestach, ktoré oni navštívili.

Reštriktívna pomoc štátu

Normálne je, keď sa človek snaží niečo dokázať, keď sa snaží aj napriek svojmu postihnutiu posunúť vpred, keď sa snaží prilepšiť si. A za snahu by mal byť aj patrične odmenený. Ale systém, ktorý máme na Slovensku ide presne opačným smerom. Ak trochu viac zarobíte, hneď vám znížia príspevok na auto, zoberú príspevky na benzín, stravu, ošatenie atď. Inak povedané, to nie sú v skutočnosti príspevky pre ťažko telesne postihnutých, ale príspevky pre chudobných. Pri takomto systéme tú pomoc skutočne človek veľmi nepociťuje. Aj keď dostane príspevok od štátu v plnej výške, aj tak nemá na pomôcku, lebo nemá z čoho ju doplatiť. A keď pracuje, aj tak nemá z čoho doplatiť za pomôcku, lebo už mu zase štát znížil príspevok na kompenzačnú pomôcku. A to, čo si zarobil, aj tak nestačí pokryť všetky výdavky a ešte aj doplatky na všetky pomôcky.
Najťažšie postihnutý si nemôže kúpiť obyčajné auto a ani  na základný typ vozíka to nepostačuje.

Všetky cesty vedú… k zákonom

Ako aktívny vozičkár a aktivista v podstate vždy skončí moja snaha (alebo snaha tímu) pri príprave projektu na bode, že nás vlastne zbrzdia nezmyselné zákony. Nie, nie je to výber pomôcok, nedostatok financií na kúpu pomôcky, samotné zlé prevedenie bezbariérovosti… ale zlé zákony, legislatíva, šikana úradov. A to treba v prvom rade zmeniť, inak sa nikam nedostaneme.

Indikačné kritériá

Nerozumiem tomu, ako môže byť podľa indikačných kritérií v rozpore elektrický vozík, ktorý mi pomáha cez deň v pohybe s elektrickou posteľou vďaka ktorej môžem fungovať cez noc. A tiež mechanický vozík, ktorý využívam na sprchovanie. Ako je vôbec možné, že podľa zákona máte nárok buď na elektrický vozík, alebo na elektrickú posteľ? Pravidelne počúvam vo VšZP, že buď som odkázaný na posteľ (pacient 80 percent dňa na posteli), alebo potrebujem elektrický vozík. No určite nemôžem mať dve elektrické pomôcky. Hrôza.

Dôležité je zintenzívniť spoluprácu, aby medzery zanikli

Nezabudnite, že posielaním a zverejňovaním vašich postrehov naša spoločná práca nekončí. Práve naopak. Zatiaľ sa ako realizovateľné javia dve aktivity. Výsledky našej spoločnej práce poskytneme jednému zo združení, ktoré zastupuje celoslovenské záujmy telesne postihnutých. A pozorne budeme sledovať, čo ďalšie sa bude diať, ako rýchlo budú medzery zanikať.
Druhou možnosťou je, že sa sami pustíme do presadzovania svojich potrieb. Budeme žiadať príslušné orgány, aby splnili naše požiadavky, búrali „medzery“. Budeme tiež aktívne poukazovať na všetky nedostatky, ktoré naši čitatelia uvedú.

V tejto etape ešte nie je podstatné, ktorou cestou sa vyberieme, kto bude poukazovať na medzery. Dôležité je, aby sme zintenzívnili spoluprácu, aby sa každý nehral na vlastnom piesočku bez viditeľného efektu. Lebo nie je podstatné, kto prvý prišiel s nápadom, kto vyvinul prvú aktivitu. Jedine konečný výsledok vypovie o tom, či sme boli úspešní alebo nie. Nič iné nie je dôležité, rozhodujú len odstránené bariéry.

Vyberanie zo zoznamu

Pán doktor mi dal vytlačený zoznam vozíkov s fotkami na A4 a že si mám z toho vybrať. A náhodou boli všetky od jednej firmy.

Závisť, bohapustá závisť

Moja partnerka (nie sme zosobášení) mi robí opatrovateľku. Keďže som trvalo prišiel o pravidelný príjem, podľa mojich prepočtov už by som znovu mohol dostávať príspevok na prevádzku auta (na benzín). Kázal som sa jej opýtať, kedy oň môžem požiadať.
Odpoveď sa nedozvedela. Úradníčke sa až hlas triasol závisťou, keď sa jej namiesto odpovede opýtala – Málo vám je, čo od štátu dostávate ako opatrovateľka? Veď len nedávno sme vám zvýšili príspevok. Moja partnerka jej nahnevane povedala, že nech si ma na mesiac vezme domov a potom uvidí, či dostáva dosť peňazí. A nazlostene odišla.
O dva týždne som mal kontrolu z úradu, či som spokojný so službami, ktoré mi poskytuje moja opatrovateľka… Ešteže sociálne úradníčky sa nemusia riadiť heslom POMÁHAŤ a chrániť.

Kam s poukazom v Bratislave

Doktorka mi síce vyplnila poukaz na vozík, ale potom ma poslala, nech si ho zanesiem na poisťovňu. Čo je to za systém? Nedá sa to odovzdávať inak? Dáva zmysel, aby vozičkár v 21. storočí „odvážal“ papier na schválenie do centrály VšZP?
Mimochodom mi ho tam po dvoch týždňoch zamietli.

Ďalšie články z tejto kategórie:

Zaťaženie nôh pri chôdzi aj s výrazne lacnejším mechanickým strojom

Zlo a trest prichádzajú vždy nečakane

Príbeh o výstavbe chodníkov v korunách stromov v srdci Európy

Adaptívne potápanie má v USA silnú tradíciu