Aj chodník môže byť neviditeľný
Pekná myšlienka, dobrý nápad, podnetný zámer, ale… Všetky tieto pozitíva zastiera jedno negatívum – nevýrazná realizácia. Ani pri pohľade na prezentačnú fotografiu k tejto poznámke isto nechápete, o čom je reč? A presne to je zásadný problém. Stojíte dva metre od tohto zaujímavého úmyslu, no aj tak ho nevidíte.
Hovoríme o Chodníku slávy, ktorý v piešťanských kúpeľoch pripomína víťazstvá zdravotne postihnutých športovcov na zimných a letných paraolympijských hrách od roku 1994 v nórskom Lillehammeri. Pri návšteve tohto liečebno-rehabilitačného zariadenia, v ktorom sa najlepší paraolympionici pripravujú na všetky vrcholové podujatia, sme sa chceli po ňom poprechádzať.
O presnom mieste jeho umiestnenia v kúpeľoch o rozlohe mnoho stovák štvorcových metrov sme na internete nenašli žiadnu informáciu. Chodník slávy nie je zobrazený ani na hlavnej orientačnej tabuli v kúpeľoch. Existencia miesta pripomínajúceho triumfy slovenských paraolympionikov bola neznáma aj pre viaceré nami oslovené pracovníčky kúpeľov. Jedna z nich sebavedomo tvrdila, že ona vie o všetkom, o čom sa v kúpeľoch čo i len šepne, a keďže o Chodníku slávy nič nevie, tak v Piešťanoch určite nie je.
Mýlila sa. Tragédiou však je, že pri jeho hľadaní sme tesne okolo neho niekoľkokrát prechádzali, aj tak sme ho nevideli. Rovnako ako ho doposiaľ nezaregistrovali desiatky pracovníkov kúpeľov, stovky, tisícky pacientov. A to kvôli v úvode spomínanej nevýraznej realizácii dobrej myšlienky.
Veď posúďte sami – Chodník slávy označuje nevýrazný biely len 50 cm vysoký pätník sťaby označujúci okraj cesty (na prezentačnej fotografii naň od smetného koša smeruje červená šípka). Len veľmi všímavý okoloidúci na jeho vrchole zaregistruje matnú kovovú platničku. V tejto súvislosti len jedna (ironická) poznámka – smetné koše, aj keď omnoho väčšie, sú tiež bielej farby.
Nemožno predpokladať, že na chodník s menami športovcov, ktorí dosiahli medailové umiestnenie na olympijských hrách, len tak náhodou vkročí prechádzajúci sa návštevník kúpeľov. Keď totiž bude chcieť naň vstúpiť a zahľadí sa pred seba, v pol kroku sa otočí. Chodník je totiž nedobudovaný, dlažba končí niekde v strede. Za ňou je už len štrk naznačujúci, kam by mal Chodník slávy niekedy smerovať. Nuž, kto už by sa išiel poprechádzať po chodníku, v strede ktorého sa bude musieť otočiť o 180 stupňov a vrátiť sa späť? A to už nehovorím o vozičkároch, ktorých je v kúpeľoch ozaj dosť.
Sami sme sa presvedčili o tom, že Chodník slávy je neviditeľný. Sediac na lavičke za malým amfiteátrom, kde sa konal koncert filmových a muzikálových piesní, sme viac ako hudobnú skupinu sledovali ľudí prechádzajúcich tesne vedľa chodníka s menami úspešných paraolympionikov. Dovolíme si tvrdiť, že pred koncertom, v jeho priebehu i po jeho ukončení tadiaľ prešli azda dve stovky ľudí. Ani jeden človek si nevšimol, že na malom pätníku je niečo napísané, ani jeden pohľad nesmeroval na chodník úspešných parašportovcov.
A pritom stačí tak málo, aby dobrý nápad Slovenského paralympijského výboru (SPV) splnil plánovaný zámer – spropagovanie úspechov slovenských paraolympionikov. Už len keby bol pätník z každej strany označený symbolmi SPV, určite by pútal pozornosť. Minimalistickým riešením by bolo aspoň farebné označenie loga nadácie Medzinárodného paralympijského výboru Agitus červenou, modrou a zelenou farbou. Jeho odtlačok je síce na čelnej zvislej ploche pätníka vyrazený, ale bez vyfarbenia je prakticky nepostrehnuteľný. Na prvý pohľad sa totiž javí len ako nedôsledne vyhladená plocha nejakého stĺpika.
Najideálnejšia by bola tabuľa oznamujúca, že stojíte pri Chodníku slávy. Samozrejme aj s jazykovou mutáciou v nemčine, ruštine, arabčine a angličtine. Tak sú totiž označované aj všetky procedúry pred každými dverami v kúpeľoch.
