Ďalší Salón bude už (azda) aj s témami, ktoré navrhli účastníci jarných podujatí
ČLÁNOK PONÚKA: Perličky zo záverečnej besedy na košickom edukačno-vzdelávacom podujatí portálu Vozickar.info zastrešovanom neziskovou organizáciou Vozmen, ktorá naznačila, akú podobu by mal mať ďalší Salón, čo by malo byť jeho súčasťou, aby opätovne zaujal.
Kto nepozná svoju minulosť, nemôže plánovať svoju budúcnosť. V prenesenom význame sme túto hlbokú myšlienku (nám) neznámeho filozofa, politika či historika priniesli na košický Salón Vozickar.info (17. mája). Úvod tematicky rozmanitého prednáškového bloku patril pohľadu do neďalekej minulosti. Vypočuli sme si, prečo vznikli vozičkárske Salóny a aké „výhonky“ vyrašili z prvých troch podujatí?
■ Ruka, ktorá musí ostať na volante, nemôže pridávať plyn
Skôr, ako prezradíme, kam organizátorov záverečný „pokec“ postrčil, pristavíme sa pri jednej absurdite, pevne „ukotvenej“ v zákone. Nie je to pre záverečnú besedu až tak odťažitá téma ako sa na prvé prečítanie zdá. Niektorý z budúcich Salónov by totiž mohol mať vytvorený priestor na diskusii práve o tom, s akými „pokrivenými“ paragrafmi sa stretávame. Ale aj o tom, akí „pokrivení“ úradníci nás vytáčajú. K naznačovanej absurdite sa priblížime „plavbou“ po zákone 477/2008. V paragrafe § 34 ods. 7 je uvedené, že peňažný príspevok na kúpu osobného auta s automatickou prevodovkou môže dostať žiadateľ len pri splnení dvoch základných podmienok.
▲ vlastní oprávnenie na vedenie osobného motorového vozidla.
Tieto podmienky, keď dospel k rozhodnutiu získať väčšiu samostatnosť kúpou osobného auta, si naštudoval aj Samuel Andrejčík (Poznámka autora – ak je vám jeho meno povedomé, nemýlite sa. Samuel je mladý úspešný slovenský paraolympionik, ktorý si v bocii priviezol z Ria 2016 zlatú i striebornú medailu).
Samuel nakukol do svojho komplexného posudku. Keďže v ňom bolo uvedené, že vzhľadom na svoje postihnutie potrebuje vozidlo s automatickou prevodovkou, v duchu mädlil rukami.
„To najdôležitejšie už mám za sebou“, povedal si, no keď už sa pustil do konkrétnej realizácie svojho zámeru, došlo mu, že sa hlboko mýlil.
„V januári som začal hľadať autoškolu, ktorá by mala auto prerobené s kompletným ručným ovládaním na volante. V niektorých mali vozidlo na ručné ovládanie, ale len s úpravou plyn, brzda pákou na pravej strane vodiča. No keďže ja mám pravú ruku dominantnú, tá musí ostať na volante…“ začal svoje rozprávanie s trpkým prízvukom S. Andrejčík.
Systémové riešenie to v žiadnom prípade nie je
Žiadna autoškola na Slovensku nemá pre Samuela vhodne upravené auto k dispozícii. Dozvedel sa však, že sú autoškoly, ktoré umožňujú robiť si „vodičák“ na vlastnom aute. A keďže iné riešenie nevidel, Samuel požiadal Ústredie práce, sociálnych veci a rodiny o výnimku, pretože na Slovensku nie je možné dodržať literu zákona. Najprv získať vodičské oprávnenie a až potom požiadať o príspevok na kúpu vozidla s automatickou prevodovkou je ako fatamorgána. Táto možnosť je síce vykreslená (v zákone) v presnej forme, no „chytiť ju do rúk“ nemôžete.
Aj keď mu štát pomôcť nechcel, Samuel predsa len kurz v týchto dňoch navštevuje. Našiel známeho, ktorý mu svoje auto prerobené na ručné riadenie s požadovaným systémom na kurz požičiava. To však nie je systémové riešenie.
„Veru nie. Poznám viacerých, ktorí by si chceli s príspevkom od štátu kúpiť vozidlo s automatickou prevodovkou. No nemajú možnosť urobiť si vodičský kurz. Je to proste začarovaný kruh,“ vyslovil svoj názor Samuel Andrejčík.
Keď už niektorý ďalší Salón bude venovaný takýmto ťažko riešiteľným situáciám, napíšeme o nich knihu. A budeme ju posielať kompetentným úradníkom a parlamentným poslancom. Možno ich to zobudí a začnú naprávať v zákonoch chyby a legislatívne nezmysly, ktoré kvária zdravotne postihnutých ľudí a ich rodiny.
■ Štát by získal viac, keby bol veľkorysejší
Do tej pripravovanej knihy by sme okamžite zaradili jednu tému košickej diskusie, ktorú Mirek Zeman, majiteľ spoločnosti Letmo, trefne nazval Naučíme autority počítať. Rozprávali sme sa o niektorých pochybných postupoch zdravotných poisťovní, o doplatkoch za invalidné vozíky, o (ne)schvaľovaní vozíkov revíznymi lekármi kvôli (aj hlúpym) interným predpisom.
V tejto súvislosti M. Zeman predstavil (matematicky) model, ktorý by problémy súvisiace s platbou za vozíky efektne vyriešil. Základnou premisou tohto navrhovaného postupu je rozdiel medzi cenou najlacnejšieho oceľového a priemerného aktívneho vozíka, čiže medzi sumou 200 a povedzme 1 600 eur.
Najlacnejší invalidný vozík je v podstate len transportný prostriedok, ktorý nie je určený na celodenné používanie. Je ťažký, zle sa s ním manévruje, je to taký slon v porceláne. Nemožno predpokladať, že s takým vozíkom bude jeho majiteľ vychádzať z domu. Naproti tomu aktívny vozík je ľahký, ideálny pre samostatnú jazdu bez asistenta. Je to proste vozík, na ktorom môžete stretnúť chlapíka pri pive či dievčinu pri nákupoch.
Globálny pohľad na celú problematiku chýba
„Presne o to ide. Osoba na aktívnom vozíku je ozaj aktívna. Nesedí doma, ale cestuje, nakupuje… A za všetko odvádza štátu spotrebnú daň. Ak by teda človek odkázaný na invalidný vozík raz za päť rokov dostal poštou poukaz na kúpu aktívneho invalidného vozíka, štát by zarobil. Do roka, roka a pol by určite spotrebnou daňou a DPH za pohonné hmoty zaplatil cenu vozíka a potom by svojím aktívnym životom „odvádzal“ štátu ďalšie sumy,“ vysvetľoval svoju filozofiu M. Zeman.
Dodal, že do tejto kalkulácie nezarátal znížené náklady štátu na úradníkov, ktorí neraz nezmyselne rozhodujú o tom, aký invalidný vozík smie používať ten-ktorý žiadateľ. Ani povinné odvody firiem, ktoré by predávali viac invalidných vozíkov.
Je pravdou, že nie každý, kto by dostal aktívny vozík, by začal aj viac peňazí míňať. Sme však presvedčení, že tento model je prijateľnejší pre ľudí na vozíku, ale aj pre štát. Dokázať to však nemôžeme, pretože na Slovensku si každá inštitúcia „hrá“ na svojom piesočku, nestará sa o iných. Komplexné výhody, synergické zlepšenie systému úradníci nevedia vyrátať, mnohí ani len predstaviť.
■ Ako komunikovať so svojou cielenou skupinou?
Miriam Juhanesovičová z Asociácie pomoci postihnutým APPA počas košickej besedy upozornila na potrebu efektívnejšieho spôsobu oslovovania klientov, pre ktorých sa dané podujatie chystá. Alebo opačne – nabádala na hľadania príčin, prečo na tradičné formy informovanosti o pripravovaných podujatiach časť klientov v podstate vôbec nereaguje. Tento problém priblížila na jednej osobnej skúsenosti. APPA získala grand na zorganizovanie zaujímavého víkendového vzdelávacieho kurzu s lákavým programom za symbolický poplatok. Rozoslala vtedy asi 350 členom klubu APPA e-mailovú informačnú pozvánku. Nikto na ňu nezareagoval.
„Odozva bola nula, presná nula. A tak sme začali telefonicky oslovovať ľudí. Ich reakcie boli veľavravné – áno, nejaký e-mail mi došiel. A čo v ňom vlastne bolo, o čom to bolo? Nakoniec sme kurz naplnili do posledného miesta a jeho účastníci boli nadmieru spokojní. Pri odchode nás prosili, aby sme také akcie organizovali opakovane. Vraj radi prídu znovu.“ Miriam poukazovala na prvotne zmätočné reakcie oslovených.
Viacerí diskutujúci pri hľadaní odpovede na to, čo rozhoduje, aby sa danej akcie človek zúčastnil, poukazovali na rovnaký fenomén.
Jeden z diskutujúcich počas besedy o tom, aký bude ďalší Salón, to vysvetlil na jednoduchom príklade. Keď sa dočítal, že jarný Salón bude v Senci, povedal si, môže to byť dobrá akcia. No pri informácii, že Salón bude aj v Košiciach, padlo jasné rozhodnutie – do hotela Roca určite prídem, pretože bývam v Prešove! A to je do Košíc „čo by kameňom dohodil.“
A aj prišiel. Dozvedel sa nové veci a ako sám povedal, Salón bol pre neho obohacujúcim podujatím. Každý, kto prišiel a mal otázky, dostal na ne odpovede. Každý sa v niečom našiel. A taký by mal byť aj ďalší Salón, povedal na záver.
■ Ďalší Salón s novými podnetmi od návštevníkov
Po tomto vystúpení sa debata presmerovala na obsahové zameranie, ktoré by mohol mať ďalší a potom znovu ďalší a ďalší Salón. Veľa sa rozprávalo o oblečení pre osoby na invalidnom vozíku či s inými závažnými zdravotnými defektmi. Nie je to ich rozmar mať špeciálne „šitie“, ale neraz nutnosť. Človek s chýbajúcou jemnou motorikou prstov si nezapne košeľu s malými gombičkami. Vozičkár v klasických nohaviciach má bedrá neustále odhalené a pás nohavíc skĺznutý až na zadok. Pri obliekaní pomáhajú „výrazné“ pútka na sukni.
Mirek Zeman upozornil na ešte jeden problém klasických nohavíc, do ktorých je „nahodený“ vozičkár. Zadné vrecká s cvokmi na rifliach sú poriadnou záťažou na sedací sval. Svoje tvrdenie podporil meraniami na systéme CONFORMat, ktorý zaznamenáva tlakovú mapa sedenia na vozíku. Predstavený bol vlani na Salóne v Piešťanoch.
Dlhodobý tlak na jedno miesto môže na tele vyvolať degeneratívne zmeny podobné preležaninám. A to už nerozoberáme nekomfortné pocity, keď oblečenie dobre „nesedí“, pod pazuchou látka ťahá, pri krku zase škrtí. Výrobcov oblečenia pre vozičkárov je v Česku niekoľko. Je preto pravdepodobné, že niektorý ďalší Salón bude obohatený aj o túto tému.
Zaujímavou myšlienkou bolo predstaviť na Salóne rôzne „drobnosti“, s ktorými výrobca na výstavu nepríde, ale zdravotne postihnutému uľahčujú život. Ide napríklad o rôzne pomôcky na obliekanie, obúvanie, dvíhanie či pritiahnutie spadnutých predmetov z vozíka. Tipy na takéto produkty nájdete na internete neúrekom. Pomôžu aj osvedčené skúsenosti samotných vozičkárov. Treba len premyslieť model, ako túto tému „uchopiť“.
Rovnako ani ostatné rady a odporúčania, ktoré odzneli počas záverečnej besedy v Košiciach nebudú zabudnuté. To preto, aby ďalší Salón, a aj ten nasledujúci lákali návštevníkov. Veď tieto edukačno-výstavné podujatia organizujeme práve pre vás, pre širokú komunitu ľudí so závažnými zdravotnými postihnutiami.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/letmo-na-salone-zaziarilo/
https://www.vozickar.info/appa-na-salone-v-kosiciach/
