Hipoterapia zachraňuje podstatu slovenského para jazdeckého športu
ČLÁNOK PONÚKA: Mini analýzu jazdeckého športu osôb s telesným postihnutím, ktoré na Slovensku nemá silné zastúpenie, hoci paradrezúra sa začína prebúdzať k životu. Tento šport v našich podmienkach pri živote drží prakticky len hipoterapia.
Animoterapia (z angl. animal – zviera, podľa iných z lat. anima – duša) je liečenie pomocou zvierat. Využíva sa pri nej pozitívne pôsobenie zvieraťa na emocionálne a fyzické zdravie človeka. A údajne efektívny liečebný vplyv na naše zdravie má aj hmyz (insektoterpia). To však uvádzame len ako perličku, pretože predmetom nášho záujmu je hipoterapia – liečba s pomocou koňa.
■ Para jazdectvo nezastrešuje športová federácia
Tento druh terapie je určite najznámejší a poznáme ho ešte z čias Hippokrata (460 – 370 pred n/l), starogréckeho zakladateľa lekárstva. Hipoterapia dokáže „odstrániť“ veľké množstvo problémov a hlavne pôsobí na zdravie pacienta komplexne. Stačí spomenúť ideálnu reguláciu svalového napätia, rytmizáciu, ale aj tréning rovnováhy či senzorickú integráciu spojenú s rozvojom mentálnych schopností. Pozitívne účinky sa však dosiahnu až po dlhšie trvajúcom pravidelnom cvičení. A u zdatných jedincov so závažných zdravotným postihnutím je dlhodobý tréning s koňom už iba krôčik k tomu, aby sa hipoterapia stala základom ich športových aktivít.
U nás tieto športové aktivity ľudí so zdravotným deficitom nezastrešuje Slovenská jazdecká federácia. Aj preto, lebo nebolo dostatok športovcov, ktorí by sa para jazdectvu venovali na reprezentačnej úrovni. Pod svoje ochranné krídla ako opustené vtáča si para jazdectvo vzala Slovenská hippoterapeutická asociácia (SHA). A ako sa jazdeckým športovým aktivitám darí pod hlavičkou liečebnej asociácie, ktorej základom je hipoterapia?
Pri hľadaní odpovede na túto otázku nás sprevádzala Paula Postihačová, ktorá je v dôsledku detskej mozgovej obrny pripútaná na invalidný vozík. Hipoterapia aj ju priviedla k jazdeckému športu, ktorému sa venuje jedenásť rokov. Aj napriek osobným bohatým skúsenostiam z tejto oblasti tvrdí, že široký rozsah informácií má od svojej trénerky Boženy Minkovej – Borgulovej a od predsedníčky SHA Alexandry Kafkovej.
■ V paradrezúre sa začína blýskať na lepšie časy
Drezúra je jednou z najdôležitejších a najstarších disciplín jazdeckého športu. V priebehu mnohých storočí sa drezúra vyvinula z akéhosi cirkusového predstavenia až do podoby, akú poznáme v súčasnosti. Prvá drezúrna úloha sa išla na olympijských hrách v roku 1912.
„Paradrezúra je výrazne mladšia. Jej spoluzakladateľkou bola dánska drezúrna jazdkyňa Lis Hartel, ktorá v dospelosti ochorela na detskú obrnu – poliomyelitídu. Zostala od pása dole ochrnutá. Napriek tomu sa však k jazdeniu vrátila. Na letnej olympiáde v Helsinkách 1952, ešte medzi zdravými jazdcami získala striebornú medailu,“ Paula Postihačová nám ponúkla krátky historický exkurz.
Lis Hartel po skončení aktívnej kariéry robila všetko pre to, aby priblížila drezúru aj jazdcom s telesným hendikepom. Zasadzovala sa aj o vytváranie modernej koncepcie hiporehabilitačných stredísk, úzko špecializovaných na prácu s hendikepovanými ľuďmi.
„Základom jazdeckého športu osôb so zdravotným postihnutím je tiež paradrezúra. Ako prvú z jazdeckých disciplín ju spomíname aj preto, lebo v nej malo Slovensku, vďaka Kataríne Jobbágyovej, už dvakrát zastúpenie na letných paraolympijských hrách – Peking 2008 a Rio de Janeiro 2016,“ oceňovala tento úspech slovenského para jazdectva Paula Postihačová.
Našu pozornosť upriamila na ďalšie dve športovkyne, ktoré sa v paradrezúre začínajú presadzovať na medzinárodnej úrovni. Dvojica jazdkýň Lucia Vladovičová a Lucia Krivosudská dosiahli tohto roku pekné výsledky v Česku, Rakúsku i v Taliansku. Kvalifikovali sa aj na WEG 2018 do amerického Tyronu, čo sú svetové jazdecké hry organizované raz za štyri roky v strede medziolympijského cyklu.
■ Paravoltíž národne naposledy pred desiatimi rokmi
Športovú voltíž charakterizuje gymnastické cvičenie vykonávané na neosedlanom koni. Platí to v základných pravidlách aj pre paravoltíž so špecifikáciou podľa zdravotných dispozícií každého športovca s hendikepom. Základným rozdielom je, že voltíž sa cvičí na cválajúcom koni a paravoltíž na kráčajúcom, maximálne klusajúcom koni.
„Na Slovensko sa paravoltíž dostala z Nemecka cez Česko. Jej počiatky u nás siahajú približne do roku 2000 a sú spojené s menami Boženy Minkovej – Borgulovej a Alexandry Kafkovej. Spočiatku chodievali ako hostia na preteky do Česka a v roku 2001 sa už konali prvé samostatné preteky aj na Slovensku,“ hovorila o počiatkoch paravoltíže P. Postihačová, ktorá je v tejto disciplíne tiež aktívna.
Rovnako ako v predchádzajúcej disciplíne aj paravoltíž je v Česku omnoho ďalej ako na Slovensku. Posledné majstrovstva Slovenska sa konali v roku 2008 v rámci Agrokomplexu v Nitre. Odvtedy prvky paravoltíže využíva len hipoterapia.
„Nie je to tak, že by u nás paravoltíž prakticky neexistovala. Keď je cvičenec dostatočne zdatný a skúsený, môže sa zúčastniť aj súťaží, ktoré organizujú hipoterapeutické centrá na celom Slovensku. Súťaže však majú väčšinou regionálny charakter,“ uviedla P. Postihačová.
Dodala, že dôvodov, prečo na Slovensku chýba celoštátna úroveň týchto súťaží, je viac. V prvom rade je to finančne náročný šport, pretože okrem prepravy športovcov a ich asistentov je potrebné počítať aj s nákladmi na prepravu koní.
POSTIHAČOVÁ: „BAVÍ MA POSÚVAŤ SI VLASTNÉ HRANICE“
Podľa Pauly však radosť z pohybu, cvičenia a času stráveného v kolektíve fajn ľudí a s koňmi je aj tak veľká, bez ohľadu na úroveň súťaže. A ona vie, o čom hovorí. Veď sa aktívne zúčastnila viacerých paravoltížných podujatí a z nejedného odchádzala s víťazstvom či iným pódiovým umiestnením.
„Keď si človek celý život myslí, že mu čosi nejde tak, ako by chcel, je pocit, že na koni zrazu urobí aj pohyb, s ktorým mal problém aj na zemi, napríklad kľaknúť si či ľahnúť na koňa v kroku, hoci s miernou dopomocou, veľmi príjemný. Baví ma posúvať si vlastné hranice a skúšať, čo ešte dokážem. Veľkou odmenou sú pre mňa aj ocenenia z pretekov, aj keď iba lokálnych. Dosiahnuť takýto úspech trvá pomerne dlho. Veď na prvých pretekoch som bola až po troch rokoch cvičenia,“ vyznávala sa P. Postihačová.
■ Hipoterapia ožíva aj vo westernovom sedle
Treťou najčastejšou jazdeckou disciplínou športovcov so zdravotným postihnutím sú parawesternové disciplíny. Určené sú pre jazdcov s postihnutím, ktorých fascinuje westernový štýl jazdenia. Ten sa v mnohom odlišuje od klasického, anglického jazdenia. Kone majú inú výstroj, sú staršie ako sedem rokov, používajú sa tiež rôzne typy sediel, špeciálne upravených pre tieto disciplíny.
„Vo westernovom sedle sa mnohí jazdci s telesným postihnutím cítia pohodlnejšie a bezpečnejšie ako v klasickom anglickom sedle. Najlepším typom sedla, umožňujúcim jazdcom dobrý kontakt s koňom a dobrý pocit z jazdy, je sedlo na westernovú drezúru – tzv. reining. Sedlo má okrem tzv. hrušky aj inak tvarované podsedlie a širšiu zadnú rázsochu,“ vysvetľovala P. Postihačová a dodala, že pre parajazdcov sú vhodné najmä disciplíny ako western pleasure, trail, western horsemanship a showmanship at halter.
„A na tento aspekt sa musí brať ohľad aj pri tréningu. Para jazdecké disciplíny sú ideálne na zlepšovanie stability, koordinácie, pohybu, obratnosti, ale aj celkovej mobility cvičencov, čo využijú aj v praktickom živote,“ zdôrazňovala P. Postihačová a dodala, že by si priala, aby sa rozvoj para jazdectva na Slovenku zintenzívnil.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/sportom-katky-jobbagyovej-paraderezura/
https://www.vozickar.info/paradrezura-slovensku-stale-plienkach/
https://www.vozickar.info/hilary-listerova-sen-o-troch-moriach/
