Lenka Jiřičná pozná napriek zdravotnému znevýhodneniu aj cudzokrajné reálie

Nie je to tak dávno, čo sme uverejnili príspevok spolku Agnis Rosa, ktoré má informácie o sebe uverejnené na stránke Pohyblivost.cz. Poznatky o tomto spolku a jeho aktivitách nám vtedy sprostredkovala Lenka Jiřičná. Pred niekoľkými dňami sme si prečítali jeden rozhovor na stránkach predajného portálu Dentimedshop, v ktorom Lenka o sebe veľa prezradila. Redakcia sa preto rozhodla podstatnú časť týchto informácií o tejto aktívnej žene prerozprávať. To preto, aby naši čitatelia získali ucelenejší pohľad o aktivitách a životných postojoch Lenky Jiřičnej (40).

Osobní asistenti a kompenzačné pomôcky sú prínosom

Lenka materskú a základnú školu absolvovala s obdobne postihnutými deťmi v Brne. Keďže zdravých kamarátov mala len v okolí rodiny, svoj zdravotný hendikep nijako neriešila, prakticky ho nevnímala. Svoje zdravotné limity začala naplno vnímať až v siedmom ročníku základnej školy, keď prestúpila na Prvé integrované gymnázium v Brne. Zaradila sa do kolektívu zdravých spolužiakov a to logicky vytváralo nie jednoduché situácie.

„Spolužiaci sa ma napríklad pýtali, prečo s nimi nejdem na lyžiarsky zájazd alebo prečo chodím tak pomaly. Nevedeli, či a pri akých situáciách potrebujem pomoc. Asi sa ma tak trochu báli a samozrejme aj ja ich. Avšak za roky, čo sme sa prakticky denne stretávali, sme si postupne cestu k sebe našli. A stali sme sa kamaráti,“ povedala pre Dentimedshop Lenka Jiřičná.

Život plynul svojím nemenným tempom ďalej. Lenka vyštudovala psychológiu, osamostatnila sa, našla si prácu v spolku Agnis Rosa, kde pracuje ako odborná poradkyňa a sociálna pracovníčka. Tiež vychováva zdravú, dnes šesťročnú dcéru Alžbětku. Ako tvrdí, dnes je to omnoho jednoduchšie ako pred rokmi. Kto chce a môže sa s pomocou osobného asistenta alebo kompenzačných pomôcok zaradí medzi zdravých alebo aspoň pracuje na osobnom rozvoji.
Lenka Jiřičná pracuje v spolku, ktorý aktívne komunikuje s ľuďmi so zdravotným postihnutím, s rodičmi a opatrovníkmi detí so zdravotným obmedzením, seniormi a ostatnými záujemcami. A spolu so svojimi spolupracovníkmi im poskytuje základné a odborné služby a konzultácie. Ako sme sa pri autorizácii príspevku dozvedeli, v období koronakrízy sa komunikácia obmedzila na telefón a e-mail. Osobný kontakt bol dočasne prerušený.

Radostné spomienky na ostrovnú krajinu

Vráťme sa však k článku, ktorý je uverejnený na stránkach Dentimedshopu. Lenka mala porovnať postoj zdravého človeka pri kontakte s osobou so zdravotným obmedzením pred desiatimi rokmi a v súčasnosti. Namiesto komplikovaného opisu ponúkla jednu osobnú skúsenosť. Keď išla pred desiatimi rokmi po chodníku opierajúc sa o barly, malé dievčatko idúce oproti sa opýtalo svojej mamičky, čo sa jej stalo. Tá bez toho, aby sa na Lenku čo i len pozrela, ťahala dcéru bez slova preč. A ešte jej vlastným telom zacláňala výhľad, aby Lenku už ani úchytkom nezazrela.

A teraz obdobná situácia z nedávneho obdobia. Lenka sedí na svojom skútri. Okolo prechádza mamička s dcérkou a z jej úst zaznie rovnaká otázka. „Obidve sa slušne pozdravia a mamička dcére vysvetľuje, že teta má choré nohy a používa takú motorku. A preto je teraz najrýchlejšia. Dievčatko sa smeje a opýta sa, či ma nohy veľmi bolia. Vidno na nej, že by sa so mnou rada povozila.“ Popisuje situáciu Lenka Jiřičná.

Dodáva, že sa zmenil aj prístup dospelých. Ľudia stratili obavy a osoby s obmedzením vnímajú ako bežných členov spoločnosti, aspoň väčšina. Aj odborná verejnosť – úradníci či posudkoví lekári – je voči ľuďom so špecifickými potrebami ústretovejšia. Iná vec, ako je presvedčená Lenka Jiřičná, sú ich časové možnosti. Avšak napriek týmto pozitívam treba povedať, že informovanosť a osveta medzi laickou verejnosťou by sa mohla ešte zlepšiť.

A ešte jedno porovnanie, tentokrát medzi krajinami, pretože Lenka Jiřičná štyri roky žila v Anglicku. Na túto ostrovnú krajinu často v dobrom spomína, veľa jej dala aj z pohľadu jej budúceho odborného zamerania. Pracovala v dennom stacionári a zistila, že sociálny systém je porovnateľný s tým slovenským, len je rýchlejší, bezproblémový.

Spolupráca s firmou Jaroslava Tonningera

„Ak si chcete požičať skúter, lebo ťažko chodíte, je dostupný na mnohých miestach, aj pri bydlisku. V Londýne som svoj budúci skúter uvidela v „obchoďáku“, kde som bola nakupovať. Pristavený bol pri nákupných vozíkoch. Pohodlne som nakúpila, zaplatila a vonku som si privolala taxi. Odvoz domov bol mimoriadne lacný, pretože táto doprava je dotovaná mestom,“  vysvetľovala Lenka Jiřičná s tým, že v Brne je problém nájsť požičovňu skútrov. A taxík lacnejší pre ľudí so zdravotným znevýhodnením je len nesplnený sen.

Avšak asi pred dvoma rokmi sa združeniu podarilo nadviazať spoluprácu s firmou Jaroslav Tonninger v Brne. Preto je už možné skúter podobný tomu, čo má Lenka, si za poplatok požičať.

Čo sa týka pobytu v Anglicku, Lenka sa v prvom rade naučila jazyk, dodnes nemá problém komunikovať po anglicky. Londýn ju tiež naučil samostatne žiť, bez potreby spoliehať sa na maminu, ktorá by pre ňu, ale aj za ňu urobila čokoľvek. A čo tiež nie je zanedbateľné, v cudzej krajine sa Lenka naučila aj variť. 

Lenka najradšej trávi voľný čas sama v tichu

Po štyroch rokoch sa Lenka Jiřičná rozhodla vrátiť domov. V Agnis Rosa, spolu so spolupracovníkmi pracuje hlavne v prospech ľudí so špecifickými potrebami. Neraz rieši aj ich chcenie zamestnať sa. Ako tvrdí, zdravý človek, ak chce, prácu si nájde. Osoba so zdravotným hendikepom má s hľadaním práce omnoho väčší problém a mnohokrát je to neúspešný boj. Táto téma, ako zdôrazňuje Lenka, však svojím rozsahom presahuje možnosti tohto príspevku.

Omnoho jasnejšia je jej predstava, čo klienti očakávajú od spolku Agnis Rosa. Najčastejšie sú to informácie súvisiace s vydávaním parkovacích preukazov či preukazov osôb s ťažkým zdravotným postihnutím. Lenka Jiřičná je presvedčená, že aj v tejto oblasti by sa dalo pracovať efektívnejšie. To by sa však museli prijať systémové zmeny.

Na záver Lenka vyjadrila svoj postoj k dvom viac-menej osobným témam. Voľný čas, ak sa občas vyskytne, najradšej trávi sama a v tichu. V tejto súvislosti zdôraznila, že ten, kto má napríklad 4-ročné dieťa, vie o čom hovorí. A ako je to s jej životným mottom, ktorým sa azda riadi?

Nemám žiadne,“ vysvetľuje Lenka Jiřičná. Potom sa na chvíľu zamyslí a svoju myšlienku dokončí: „Platón údajne povedal, že človek starajúci sa o šťastie iných, nachádza aj šťastie vlastné. A s týmto jeho názorom sa plne stotožňujem,“ dodáva Lenka na záver.

(j.szabo@vozickar.sk)