TÉMA: Liečebná rehabilitácia je kontinuálny proces často nahradzujúci lekársky zákrok

Hladkanie, hnetenie a škrabkanie boli prvými liečebnými procesmi ešte v čase, kedy pojem rehabilitácia nepobýval ani v hviezdnom nebi. Čakajúc na svoje zrodenie. Dokonca aj vetné spojenie – liečebný proces – bolo v tejto predhistorickej dobe neexistujúca entita. Napriek tomu pohladenie, keď dieťaťu rástli prvé mliečne zuby, alebo pritláčanie časti tela po náraze boli klasickým podvedomým pohybom. Čas však nezastavíš a aj liečebná rehabilitácia sa vývojom sformovala do samostatného medicínskeho vedného odboru.

Fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia

Rehabilitácia je komplexný proces, ktorý zlepšuje priebeh ochorenia, zmenšuje deficit a urýchľuje zaradenie človeka do rodinného, prípadne pracovného prostredia.

Má svoje diagnostické metódy, liečebné prostriedky, pacientov i vedecké zázemie. Uvádzané liečebné prostriedky majú svoju presnú indikáciu, a preto patria do rúk rehabilitačného lekára, rehabilitačného pracovníka alebo fyzioterapeuta.

Komplexnosť procesu rehabilitácie je daná tým, že chápe človeka ako celok, ktorý má ťažkosti, telesné i duševné. Tie najmä v závažnejších prípadoch spojených s poškodením pracovného potenciálu a handicapom majú negatívne pracovno-sociálne dopady. Tieto problémy sa niekedy musia riešiť i výchovnými postupmi.

Tento uzavretý proces možno rozdeliť na rehabilitáciu:

liečebnú, výchovnú, sociálnu a pracovnú.

Liečebná rehabilitácia je zaradená do základného odboru s časťami fyziatria, balneológia a liečebná rehabilitácia. V zahraničí sa skôr presadzuje názov Rehabilitácia a fyzikálna terapia (anglicky a nemecky hovoriace krajiny). Vychádza to z historických daností, keď bola popri inom základnom odbore realizovaná a vyučovaná len fyzikálna terapia. A až druhotne sa zaradila do rehabilitácie. Na Slovensku, vzhľadom k dlhodobej existencii kúpeľníctva, sa v názve zdôrazňuje aj zložka balneológie. Balneológia a aj fyzikálna terapia je preto chápaná ako súčasť rehabilitácie. Z tohto uhla pohľadu je fyzioterapia integrálnou terapeutickou súčasťou rehabilitácie.

Rehabilitácia vo forme cvičenia proti odporu

Liečebná rehabilitácia má k dispozícii pasívne (prostriedky fyzikálnej terapie) a aktívne (pacient spolupracuje pri realizácii daného postupu) prostriedky.

Primárne účinky vznikajú tam, kde fyzikálna energia ovplyvňuje tkanivo, a závisia od jej schopnosti prenikať viac alebo menej do hĺbky. Sekundárne účinky vznikajú mobilizáciou látok uvoľnených v koži, podkoží a svalstve, a následne rozvedených krvnou a nervovou cestou po celom ľudskom organizme.

Pasívne prostriedky využívajú fyzikálnu energiu: elektrickú, termickú, svetelnú, mechanickú, mechanickú energiu vo vodnom prostredí a kúpeľné prostriedky (balneoterapia, speleoterapia a klimatoterapia).

Cvičenie začíname najľahším stupňom, t. j. pasívnymi pohybmi (v tomto prípade samozrejme nehovoríme o cvičení, ale o pohyboch). Pri objavení sťahov svalov požadujeme už aktívnu účasť na cvičení alebo vykonávame cvičenie pomocou silnejších svalových skupín. Pri svaloch, ktoré dosahujú stupeň 2 svalového testu, vykonávame pohybovú liečbu aktívnymi pohybmi s dopomocou. Podobné účinky dosiahneme cvičením vo vode alebo v závese (pacient môže cvičiť sám po inštruktáži rehabilitačným pracovníkom).

Pri svalovom stupni 3 cvičíme postupne proti odporu, ktorý kladie gravitácia na tiaž pohybovaného segmentu. Sval postupným zväčšovaním odporu silnie. Pri rovnakom odpore môžeme náročnosť cvičenia zvyšovať predlžovaním dĺžky cvičenia (časom) a rýchlosťou.

Z hľadiska nároku na svalovú silu začíname najprv s kyvadlovými pohybmi, potom nasledujú švihové a nakoniec ťahové a odporové pohyby. Odpor pri cvičení sa kladie buď ručne alebo pomocou náradia, náčinia, pružín, kladiek, závažia, vody atď. Najvhodnejší je ručný odpor, pretože umožňuje rozpoznať vlastnú koordináciu pohybu, únavu a schopnosť na tieto zmeny okamžite reagovať korigovaním samotného pohybu.

Ani kúpeľná liečba nie je ideálnym riešením

Špecifickú skupinu rehabilitačných pacientov tvoria osoby (bez ohľadu veku) s trvalým zdravotným postihnutím. Pre mnohých z nich je cvičenie, v predstave, maximálne s dopomocou, jedinou možnou cvičebnou aktivitou. Cvičenie s osobami, ktoré sú ťažko zdravotne postihnuté, sa musí periodicky čo najčastejšie opakovať. A hlavne, takáto rehabilitácia musí byť dôsledná.

Prax je však úplne iná. Dostupnosť cvičenia má k ideálnemu stavu ďaleko. Chýbajú špecializované zariadenia i dostatok času. Pokiaľ je pacient v nemocnici, tak rehabilitácia je súčasťou liečby. V tomto prípade je však problémom časový faktor. V nemocnici sú najčastejšie predpisované polhodinové cvičebné jednotky, ideálne dvojfázovo. Keďže však nemocničná liečba trvá bežne osem až desať dní, aj pacienti s hendikepom prechádzajú do bežnej ambulantnej starostlivosti.

Hľadanie trvalého a opakovaného intenzívnejšieho cvičenia je väčšinou neriešiteľný problém. Nájdenie takého zariadenia najčastejšie naráža na finančné limity. Ide totiž o súkromné spoločnosti, základným cieľom ktorých je vytváranie zisku. A kúpeľná liečba tiež nie je ideálnym riešením. Absolvovať sa môže maximálne raz ročne a najčastejšie časové obmedzenia redukujú intenzitu cvičenia. Za pozitívum môžeme označiť každodenné cvičenie počas celého pracovného týždňa.

Spoliehanie sa na lekárom predpísané cvičenie tento problém tiež nerieši. Rehabilitácia sa poskytuje maximálne v desiatich opakovaniach. Potom nastáva určité obdobie pauza, kým lekár môže predpísať znovu tú istú liečbu. Čiastočným riešením je po ukončení prvej rehabilitácie predpísať druhú na iné svalové partie. V tomto prípade však pacient pravdepodobne narazí na revízneho lekára, ktorého zarazí permanentná rehabilitácia jedného klienta.

Iniciátormi zmien môžu byť lekári i poisťovne

Na tento problém sme sa pozreli aj z pohľadu trojuholníka lekár – ministerstvo zdravotníctva – zdravotná poisťovňa.

V prípade potrieb, ktorú vždy určí ošetrujúci lekár, možno túto frekvenciu zmeniť. Avšak zdravotné poisťovne môžu požadovať lekárske zdôvodnenie alebo súhlas revízneho lekára. Možné je tiež dohodnúť s konkrétnou poisťovňou individuálne platby pri špecifických onemocneniach.

Zdravotné poisťovne zase tvrdia, že nemôžu svojvoľne určovať, čo svojim klientom uhradia a čo nie. Riadia sa totiž platnou legislatívou pri nakladaní s verejnými financiami. Poisťovne pritom zákony nevytvárajú, pretože nedisponujú zákonodarnou iniciatívou. Naopak, striktne dodržiavajú všetky zákony, nariadenia a vyhlášky vydané pre rezort zdravotníctva.

Pokiaľ ide o zdravotné výkony, je platný zoznam, ktorý každoročne vydáva ministerstvo zdravotníctva. V ňom sú taxatívne stanovené výkony hradené z verejného zdravotného poistenia. Špecialisti môžu navrhnúť zmeny vo svojej odbornosti a po schválení ich musia poisťovne akceptovať.

Dopracovali sme sa teda (pre laikov) do patovej pozície. Lekári si myslia, že zmenu má iniciovať zdravotná poisťovňa, poisťovne očakávajú návrh zmien od lekárov. My sme presvedčení, že iniciátormi zmien môžu byť obidve strany. Každá však čaká na prvotný krok od toho druhého. A preto sa nič nedeje, na čo dopláca pacient, klient, o ktorého v prvom rade ide či lepšie povedané, o ktorého by malo ísť.

(j.szabo@vozickar.sk)