Nápad, ktorý predznamenal veľké víťazstvo
Aj choré dieťa v nemocnici vtipný nápad poriadne rozosmeje.
Zdravé a choré deti rozdielne reagujú na vtipné príbehy.
Odpoveď na komplikovanú otázku dali figuríny chlapca a dievčaťa.
Figuríny nezobrazujú neexistujúcu dokonalosť, a preto vyhrávajú.
Na veľké nápady niekedy nepotrebujete veľa energie. Potrebný je len nápad, dobrá myšlienka, ktorá nikomu inému nezišla na um, ktorá oslovila len jedinú osobu. A potom už je to jednoduché. Jeden geniálny nápad realizuje a ostatní si môžu hlavou udierať do steny so slovami: „To som mohol vymyslieť aj ja, veď to je úplne jednoduché.“
Do takej situácie postavila nielen svoje okolie Američanka Amy Jandrisevits. Roky trávila ako sociálna pracovníčka na oddelení pediatrickej onkológie. Svoju prácu vykonávala svedomite a o malých pacientov sa zodpovedne starala. Aj sa s nimi hrala. Často si vymýšľala scénky, ktorými deťom krátila ťažké chvíle prežívané v nemocnici. Ako hovorievala: „Chce to len dobrý nápad a každé dieťa sa rozosmeje.“
Jedna vtipná príhoda rozhodla
Amy však dlhodobo mala jeden problém. Rada vymýšľala poučné či zábavné scénky. Ako herci v nich vystupovali bábiky a iné hračky, ktoré si požičala priamo od detí. Doma, kde každú scénku po prvý raz skúšala a kde mala najväčších kritikov, si neraz užili mnoho zábavy. V nemocnici však väčšina detí bola pri týchto scénkach bez úsmevu. A Amy rozmýšľala, prečo nápad so scénkami nezaberá.
Spočiatku si myslela, že problém je vo výbere témy, na ktorú by deti v nemocnici reagovali spontánnejšie. Nakoniec prišla na to, že nápad so scénkami má úplne iné riešenie. Raz sa jej totiž stalo, že deťom rozprávala jednu vtipnú príhodu, ktorá deti rozosmiala. A tak ju upravila ako scénku s použitými rekvizitami, ale odrazu boli ich reakcie veľmi rezervované.
Amy dlho rozmýšľala, kde robí chybu, že jej nápad s hranými scénkami nefunguje. Nevidela rozdiel v tom, keď scénky skúšala doma, alebo ich robila na ostro v nemocnici. Už – už to chcela vzdať a ako náhradný program vymýšľala niečo nové. Vyrobila si jednu figurínu chlapca a jednu dievčaťa so zdravotným hendikepom, aký mali v skutočnosti. Chlapec mal sčasti deformovanú ruku a dievčatko jednu nedorastenú nožičku.
Keďže ešte nemala vymyslený k bábkam nový príbeh, naposledy ich preto použila na vyrozprávanie vtipnej príhody. „A stal sa zázrak,“ spomína dnes Amy. Deti sa smiali, zabávali, chceli si vypočuť ďalšie príbehy. Tie poučné, aj vtipné, na ktorých sa schuti zasmiali. A nápad začal znovu na plné obrátky fungovať.
Nielen hračka, ale aj terapeutická pomôcka
Amy odrazu vedela, kde urobila chybu. Podcenila detskú fantáziu. Jej detskí klienti sa nechceli zabávať na vtipných príhodách zdravých detí. Ony chceli poznať rozprávanie z ich „nemocničného“ sveta, chceli spoznať nápad, ktorý by vystihoval ich naturel.
A tak Amy vyrobila pre každé „svoje“ choré dieťa bábiku vystihujúcu jeho hendikep. Zrazu však mala toľko požiadaviek, že ich nestíhala spĺňať. Ozývali sa rodičia detí z iných oddelení, neskôr z iných nemocníc. Amy nakoniec prijala závažné rozhodnutie – v práci dala výpoveď a vytvorila si firmu A Doll Like Me (Bábika ako ja). A tá začala ponúkať bábiky vystihujúce zdravotný defekt ich malých majiteľov. A ako potvrdili nasledujúce mesiace, bol to vynikajúci nápad.
Jej plátené postavičky okamžite zožali veľký úspech. Tieto originálne výtvory neslúžia len ako hračka, ale aj ako originálne terapeutické pomôcky. Navyše, deti z nich majú radosť, lebo nie sú odlišné ako ony. Vďaka tomu, že postavičky nepredstavujú neexistujúcu dokonalosť, deti sa ľahšie vyrovnávajú so svojím postihnutím.
Bábiky majú rovnakú farbu tela či vlasov ako ich majitelia. Tiež trpia rovnakým postihom – kratšou nohou, rázštepom, deformitami končatín… Práve preto je bábika tejto značky originálom. Jediné, čo majú spoločné, je úsmev na perách. A to je nápad, ktorý sa môže aj stokrát opakovať a vždy zožne úspech. Tiež má v pláne vytvoriť neziskovú organizáciu, aby bábiku A Doll Like Me mohli mať aj deti, rodičia ktorých by ju nemohli zaplatiť.
