Nezabudnuteľná Slovenská filharmónia!
(s láskavým dovolením Natky Turčinovej v pôvodnom znení)
Včera som sa celý deň tešila. Na večer sme mali kúpené lístky do Slovenskej filharmónie na Vianočný koncert. Ešte pred koronou to bola taká naša tradícia a juch! po trojročnej pauze to opäť zažijem, bude to nezabudnuteľné…
Slovenská filharmónia nie je bezbariérová. Dovnútra sa ľudia na vozíku dostanú len bočným vchodom. Tu postával pán, bol to vrátnik. Pýtam sa ho milo, či by nás previedol k výťahu. Asi dve sekundy udržal očný kontakt so mnou, potom sa bavil už len s mojím frajerom. Veď dobre, tak nejak som si na tento štýl komunikácie ľudí zvykla…
Lístky sme kupovali začiatkom novembra. Do pokladne som sa nedostala, čakala som pod schodmi, kým to sestra vybavila. Vyšla von rozčúlená. Že pani nám chcela predať lístky na balkón, aj keď jej niekoľkokrát zopakovala, že som na vozíku a na balkón sa určite nedostanem.
Nakoniec sme dostali lístky so zťp zľavou do 15teho radu na miesta 11 a 12. Ja počas predstavenia sedím na vozíku, presadnúť si na miesto nedokážem. Môj Lukáš sa usadil, ja som sa vedľa neho zaparkovala a tešili sme sa na to, čo nás čaká. Fakt to trvalo možno dve minúty, kým k nám dobehol nahnevaný pán požiarnik a zvýšeným tónom v hlase nás vyhodil z našich miest a vystrčeným prstom ukazoval kdesi dozadu. “Tu nemôžete sedieť, miesta pre invalidov sú tam v rohu vzadu.”
Po týchto slovách som sa cítila ako úplný odpad, ale potlačila som všetky emócie, ktoré vo mne výstup tohto pána vyvolal a hovorím mu, že by sme radi sedeli tam, kam máme kúpené lístky a hlavne, chceme byť pri sebe. Pokračoval zvýšeným hlasom pútajúc pozornosť prísediacich, že v žiadnom prípade nemôžem sedieť na vozíku v uličke, pretože kvôli mne nezačne koncert.
Premietla som si v hlave tú rošádu, čo by sa diala, ak by sa jeho scenár naplnil. Podvolila som sa, ale trvala som na tom, že Lukáš pôjde so mnou, že predsa keď sme prišli ako pár, nebudeme sedieť každý na inom konci sály. Presadil nás tam, kam ukazoval prstom, tam, kam evidentne podľa neho a našej spoločnosti patria ľudia s postihnutím – dozadu a do rohu.
Miesta, kde nás usadil, už niekomu patrili. Vraj keď prídu títo diváci, máme si s nimi vymeniť lístky a poslať ich na naše pôvodné miesta. Ooops, prišli tri kamarátky, ktoré si kúpili miesta vedľa seba a pochopiteľne sa nechceli oddeľovať. Nakoniec sme dostali úplne zadné služobné miesta, inde to proste z bezpečnostných a iných dôvodov nešlo.
Medzitým ma ešte nejaká ďalšia pani pracovníčka obvinila, že to som si isto ja v pokladni vypýtala štandardné lístky a nie tie zťp a táto istá pani ma počas prestávky prišla upozorniť, aby sme po skončení koncertu odišli tak, aby sme nezavadzali ľuďom pri vychádzaní zo sály a familiárne ma pošúchala po ramene.
Kamoši, prisahám, že z toho koncertu som nemala nič. Také stiahnuté hrdlo a obrátený žalúdok som už dávno nemala. Ani si nepamätám, či som sa niekedy cítila tak nepotrebná, bezcenná a odpísaná na okraj. Nielen na okraji koncertnej sály v Slovenskej filharmónii, ale na okraji spoločnosti, kdesi, kde ani nie som hodná umeleckého zážitku, veď som len invalid ktorý zavadzia.
Vždy som Slovenská filharmónia – Slovak Philharmonic vnímala ako inštitúciu na úrovni. Po včerajšom zážitku som presvedčená o tom, že opak je pravdou. A tak, ako som si v úvode myslela… tento zážitok bol naozaj nezabudnuteľný.
