Poďakovanie tým, ktorí najviac pomohli
Aktívny pohyb, ktorý je podľa odborníkov základom zdravého životného štýlu, môže mať aj telesne hendikepovaný človek. Potvrdzujú to mnohí športovci pripútaní na invalidný vozík. Na vrchole tejto komunity ľudí, ktorí sa nepoddali nepriazni osudu a v rámci svojich možností vedú aktívny život, sú tí, ktorí nás reprezentujú na najvýznamnejších medzinárodných podujatiach. Patrí medzi nich aj Alena Kánová.
- Patríte medzi najúspešnejších slovenských zdravotne postihnutých športovcov. V stolnom tenise ste sa zúčastnili štyroch letných súťaží pod olympijskými kruhmi a zakaždým ste sa domov vrátili s medailou. Tomuto športu ste sa začali venovať ako prvému po dopravnej nehode v štrnástich rokoch?
– Mojim srdcovým športom vždy bolo lyžovanie. Po nehode som vyskúšala niekoľko športových aktivít, ale stolný tenis mi bol asi súdený. Mala som prispôsobené podmienky na tréning, trénera a od začiatku som dosahovala dobré výsledky, ktoré ma motivovali k ďalším tréningom. Ostatné športy ako lyžovanie, plávanie, bicyklovanie mám ako doplnkové kondičné a relaxačné športy k stolnému tenisu.
- Takže stolný tenis odporúčate aj iným hendikepovaným hľadajúcim nové športové aktivity?
– Samozrejme, je to halový šport vhodný pre všetky stupne telesného postihnutia. Navyše, na Slovensku má stolný tenis telesne postihnutých veľmi dobré zázemie. Hrávame ligu vozíčkarov a stojacich. Radi medzi sebou privítame každého nového adepta.
- Športovci zvyknú svoje ocenenia – medaily, poháre – vystavovať na čestných miestach doma alebo vo svojom klube. Vy ste výnimkou – všetky ste niekomu venovali. Prečo?
– Aj ja mám doma množstvo medailí a ocenení odložených na čestných miestach a veľmi si ich cením, ale tie najvzácnejšie som venovala. Bolo to poďakovanie tým, ktorí mi k ich zisku najviac pomohli a zároveň boli veľkou motiváciou, pre ktorú sa mi oplatilo bojovať. Či už to boli rodičia, mesto Ružomberok, tréner Roman Cibulka, Národné rehabilitačné centrum Kováčová, spolužiaci z gymnázia, tento prejav vďaky im bezo sporu patrí. Jednu medailu sme dokonca vydražili a peniaze putovali na charitu. Veľakrát sa totiž pozerá iba na výsledky športovcov a nikto nevidí tím ľudí okolo nich.
- K stolnému tenisu ste pridali aj curling, s ktorým ste sa dostali na zimnú olympiádu v roku 2014 do Soči. Kedy vás presné posúvanie žulových kameňov po ľade oslovilo a „naplánovali“ ste si aj zisk medaily?
– Medaile sa neplánujú, o tie treba bojovať. Ku curlingu na vozíku som sa dostala ešte v roku 2007 pri zakladaní tohto športu na Slovensku. Po Soči som však s curlingom prestala, keďže prišli materské povinnosti. Kolegom však budem držať palce, aby sa im sen o paralympijskej medaile naplnil čo najskôr.
- Ste mimoriadne aktívna – ako zdravotne postihnutá ste vyštudovali strednú, vysokú školu, pracujete, Slovensko úspešne reprezentujete na športovom poli. Kde beriete toľko energie?
– Od malička som bola aktívne dieťa a po úraze sa to ešte znásobilo. Uvedomila som si, že život je krátky a preto ho treba prežiť naplno, vážiť si toho, čo prináša. Energiu dobíjam v horách a dobrým spánkom.
- Máte priateľa Petra, ročnú dcéru Ninku. Ako popri pracovných a športových aktivitách zvládate aj rodinu?
– Dieťa je určite veľká zmena v živote každého, ale je to veľmi príjemná zmena. Mám tolerantného priateľa, ktorý ma vo všetkom podporuje a pomáha mi.
- Na invalidnom vozíku ste už takmer 20 rokov. Ako sa menil „svet“ telesne postihnutého za to obdobie, aké pozitíva v prospech vozičkárov vnímate?
– Určite sa mnoho zmenilo, aj keď ešte stále to nie je ideálne. Odstránili sa niektoré bariéry, zlepšili možnosti štúdia, zmenila legislatíva. Teraz, keď si spomeniem, aké sme mali podmienky pred dvadsiatimi rokmi, tak sa len usmejem. Museli sme zvládať množstvo prekážok. Veď len napríklad niektoré kompenzačné a zdravotnícke pomôcky sme museli zháňať až v zahraničí, pretože neboli vôbec na trhu. Nemali sme ani internet, bola slabá informovanosť… Čo ma však trápi je, že stále veľa zdravotne postihnutých sedí doma a nič nerobí. Zvykli si na pasívne poberanie sociálnych dávok. Môže však za to aj legislatíva, ktorá ich nemotivuje k práci. Skôr naopak, demotivuje ich, keďže výška peňažných príspevok na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia sa znižuje, v niektorých prípadoch sa dokonca ruší vo vzťahu k výške príjmov z pracovnej a inej činnosti.
- A aké bariéry ostali, čo by sa malo zmeniť, aby integrácia telesne postihnutých do zdravej majoritnej spoločnosti bola ľahšia a účinnejšia?
– Odpoveď na túto otázku by bola na dlhšiu debatu. Určite je potrebné si zobrať pozitívne príklady zo zahraničia, taktiež sa musí zmeniť legislatíva vo väčšine oblastí. A čo je nemenej dôležité, „naštartovať“ by sme mali modernú a účinnú osvetu medzi ľuďmi.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/polepsila-sa-opat-chodi-do-prirody/
https://www.vozickar.info/hendikep-povysil-na-zlate-vitazstvo/
