Poslankyňa NR SR S. Petruchová bude zastupovať ľudí so zdravotným postihnutím

V pondelok 18. apríla bola v tomto volebnom období otvorená 2. schôdza Národnej rady SR k návrhu Programového vyhlásenia vlády SR a k žiadosti vlády o vyslovenie dôvery. V stredu 20. 4. v rozprave vystúpila Silvia Petruchová (OĽaNO), jediná telesne hendikepovaná poslankyňa odkázaná na invalidný vozík. Prepis jej vystúpenia uvádzame v plnom znení.

Dobrý deň, dúfam, že ma počuť, lebo, pardon, vytvorili mi takéto náhradné riešenie. Ja som za neho vďačná. Priznám sa, že nechcela som vystupovať z toho miesta, tam na kraji tak, ako mi bolo ponúkané, pretože takisto vás chcem všetkých vidieť a aspoň takto na diaľku spoznať.

• „Zázrakom je, že v programovom vyhlásení je niečo aj v prospech ľudí so zdravotným postihnutím“

Ako je už na prvý pohľad jasné, ja tu budem celé obdobie zastupovať a hájiť záujmy ľudí so zdravotným postihnutím. Kvalita života týchto ľudí sa od revolúcie mierne zlepšila, no nie až do takej miery, ako by sme očakávali a ako by sme si všetci želali. Riešenia v prospech ľudí so zdravotným postihnutím prichádzajú veľmi pomaly. Musím pripomenúť, že jeden zo šiestich ľudí v rámci Európskej únie trpí zdravotným postihnutím. To predstavuje asi 80 miliónov ľudí v rámci Európskej únie, ktorí sú nejakým spôsobom limitovaní a ktorí potrebujú špeciálne podmienky na to, aby sa mohli začleniť a uplatniť v spoločnosti. Musím sa priznať, že niekedy tie riešenia, ktoré sa pre ľudí so zdravotným postihnutím hľadajú a objavujú, sú skôr čakanie na zázrak.

A rovnako zázrakom pre mňa je, že som v tomto programovom vyhlásení vlády dokázala nájsť niečo aj v prospech ľudí so zdravotným postihnutím. Predovšetkým sa to týka jednotnej lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti, po ktorej už všetci tak netrpezlivo voláme a ktorá je už dlhé roky pripravená, ale stále sa nič nedeje. Tak pevne verím, že tentokrát sa to už naozaj podarí. Bolo by to nielen v prospech občanov, ktorí by mali zjednodušený proces a vlastne ušetril by sa im čas i financie a možno, alebo hlavne, stres. Tak isto je to aj v prospech verejnej správy, pretože na posudzovanie bude stačiť menej personálnych kapacít, oveľa jednoduchšie materiálne zabezpečenie týchto posudkových komisií.

Druhou pozitívnou vecou, ktorá v tomto programovom vyhlásení vlády je, je zvýšenie opatrovateľského príspevku pre rodičov starajúcich sa o postihnuté dieťa do výšky minimálnej mzdy. Pripomínam čistej minimálnej mzdy. Toto je tiež jedna veľmi silná a veľmi početná skupina ľudí, ktorí si zaslúžia našu pozornosť, pretože táto skupina ľudí žije na hranici biedy. Musím povedať, že v mnohých prípadoch ten rodinný život tam nefunguje a ľudia sú naozaj odkázaní len na túto pomoc. A práve títo ľudia najviac trpia práve zásahmi štátu do ich príjmov aj na základe toho, ako už spomínala podpredsedníčka parlamentu, že napríklad pri hospitalizácii sa im tieto príspevky krátia. Napriek tomu, že rodič sa o ťažko postihnuté dieťa stará a sedí pri ňom… Dokonca posledná moja skúsenosť je, že ten rodič, ktorý tam „zabezpečuje“ v podstate zdravotnú sestru alebo pracovníka zdravotnej starostlivosti v nemocnici, nemá ani nárok na lôžko, aby mohol pri dieťati zostať aj počas noci. Je z takéhoto prostredia vyhodený a proste nevytvárajú sa mu tie podmienky, aby tam naozaj tento personál mohol zastúpiť.

• „Chcem pripomenúť ako máme zadefinovanú bezbariérovosť“

A myslím, že týmto bodom som s programovým vyhlásením v prospech ľudí so zdravotným postihnutím skončila. Žiaľ, márne som v ňom hľadala riešenie otázky bezbariérovosti. Keď som si dala vyhľadávať slovo bezbariérovosť, v programovom vyhlásení vlády sa nachádza presne jedenkrát. Dokonca sa nachádza v časti, v ktorej je spomenutá len okrajovo, a týka sa železničnej dopravy. Presne tej železničnej dopravy, ktorá roky problém bezbariérovosti vôbec nerieši.

V podstate riešenie už aj máme napríklad v podobe mobilných zdvíhacích zariadení na vlakových staniciach, ale my toto riešenie vôbec nevieme využívať. Možno ste mali možnosť vidieť medializovaný prípad, ako cestuje skupina vozičkárov, myslím niekde z Oravy do Bratislavy, a železničiari týchto vozičkárov pravidelne nakladajú do vlaku ručne. Kde sú všetky tie bezpečnostné predpisy, ktoré sa snažíme dodržiavať, kde je nejaká ľudská dôstojnosť, keď v prípade Bratislavy v tom čase už mobilné zdvíhacie zariadenia na staniciach boli?

Chcem pripomenúť, ako máme zadefinovanú bezbariérovosť. Bezbariérovosť znamená, že ľudia so zdravotným postihnutím majú rovnako ako iní ľudia prístup k fyzickému prostrediu, doprave, informáciám a komunikačným technológiám a systémom, ako aj k iným prostriedkom a službám. Zdôrazňujem, mali by mať k tomu prístup vo chvíli, keď to naozaj potrebujú. Nie na objednávku. A toto je momentálne aj môj problém.

Slovensko sa zatraktívni z hľadiska turistiky. Ja som zvedavá ako to chce spraviť, keď stále hovoríme o tom istom probléme, že nie je zabezpečená bezbariérovosť, nie sú zabezpečené služby. Myslím si, že veľké množstvo turistov tvoria práve ľudia vo vyššom veku a práve ľudia so zdravotne postihnutím takéto služby budú vyhľadávať. Jediné, čo v tejto celej oblasti možno funguje, je letecká doprava. Tu sme si museli osvojiť smernice Európskej únie a tým pádom, čuduj sa svete, v tejto oblasti nemáme problém. No ostatné, čo si máme vypracovať sami, pravidlá, ktoré si máme vytvoriť, je ťažké presadiť.

• „Viem ako fungujú chránené pracoviská a chránené dielne“

Centrá včasnej intervencie tu už boli spomenuté niekoľkokrát, takže k tomu sa už nebudem momentálne veľmi vyjadrovať, ale neznamená to, že to nemá význam. Chcela by som sa ešte vyjadriť predovšetkým k problémom zdravotne postihnutých v iných oblastiach. Okrem bezbariérovosti, ktorá samozrejme, myslím si, že je kľúčová, pretože v mnohých prípadoch rieši aj iné oblasti a ovplyvňuje ich, je to napríklad problém bývania. Samozrejme je to problém nielen finančný, ale opäť aj problém bytovej politiky, kde bezbariérové byty okrem nejakých miestnych samospráv žiadne neexistujú.

Ak si predstavíte, koľkí z vás by ma mohli pozvať k sebe domov, tak možno prídeme k desiatim percentám. Ďalší problém pre ľudí so zdravotným postihnutím je hľadanie si zamestnania. Táto vláda si medzi svojimi základnými prioritami stanovila za cieľ vytvorenie 100-tisíc pracovných miest, no nikde sa nepíše, koľko ľudí so zdravotným postihnutím medzi nimi bude. Chcela by som dúfať, že tento problém vyriešený majú.

Pán minister na výbore spomínal, že je pripravený nový návrh zákona o službách v zamestnanosti. Vzhľadom na to, že viem ako fungujú chránené pracoviská a chránené dielne, tak sa trošku obávam, že tento návrh zákona znovu pôjde len proti ľuďom so zdravotným postihnutím a o zvýšenie zamestnanosti v tomto smere nepôjde. Žiaľ, pán minister na výbore prezentoval rôzne problémy, ktoré táto vláda chce v sociálnej oblasti riešiť, ale zdravotne postihnutých nespomenul vôbec. Na otázku ohľadom krokov smerom k zdravotne postihnutým povedal jedine to, že najväčšie zneužívanie je z radov chránených dielní a chránených pracovísk. A ja sa pýtam, nie je to tak trošku vina práve ministerstva a úradov, ktoré tie podmienky nastavili tak, že sa dajú využívať len na papieri? Tým pádom ich dokážu zneužívať ľudia, ktorí si dokážu dať na papier tieto veci, ale neriešia skutočné problémy ľudí so zdravotným postihnutím.

Chcela by som k tomuto povedať svoj osobný príklad. Keď vás úradník presviedča, aby ste využívali v rámci chráneného pracoviska svojho pracovného asistenta len na činnosti spojené s prácou, ktorú tam máte robiť, hoci v zákone sa píše, že pracovný asistent môže vykonávať služby aj osobného charakteru, a na činnosti osobného charakteru potrebujete mať asistenta osobného, myslíte si, že je možné skĺbiť týchto dvoch ľudí naraz. Pretože presne toto po vás tí pracovníci chcú. Myslím si, že je to len z jediného dôvodu – a to preto, že existuje oddelenie kompenzácií a existuje aj oddelenie zamestnanosti. Tieto dve oddelenia sú od seba nezávislé, hospodária s vlastnými prostriedkami a každý potrebuje v tej svojej sfére ušetriť. Preto vás odkazujú na tých druhých. Žiaľ v praxi to potom takto funguje.

Ja si pritom neviem predstaviť, že by som si mohla „najať“ jedného pracovného asistenta na 15 minút, druhého na pol hodinu a potom to takto dávať dokopy. V obidvoch prípadoch zdôrazňujem, že sú to ľudia v prípade samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorá takéhoto človeka dostane. Tým sa tak isto stávajú alebo dostávajú do pozície samostatne zárobkovo činnej osoby, respektíve vzťahujú sa na nich pravidlá akoby samostatne zárobkovo činné osoby boli. Teda platia v prípade pracovného asistenta za seba odvody v plnej miere. A nielen za tých 15 minút, na ktoré môžu mať povedzme zmluvu.

• „Ľudia so zdravotným postihnutím nie sú dostatočne motivovaní, aby si prácu hľadali“

Ďalší problém je v osobnej asistencii… Ešte sa vrátim k problémom chránených pracovísk a chránených dielní. Je to podobné, ako s tým krátením príspevkov pri opatrovateľských príspevkoch. Ak máte na chránenom pracovisku pracovného asistenta, ktorého zamestnávate pre ľudí so zdravotným postihnutím, vy neviete predvídať, či ten človek so zdravotným postihnutím tam je, koľko bude môcť robiť, v akej miere, koľko hodín odrobí, ale váš príspevok na tohto pracovného asistenta je obmedzený len tým, kedy ten človek tam v skutočnosti je. Žiaľ, pracovný asistent môže vykonávať činnosť aj pre iných ľudí. To znamená, že na tom pracovisku musí byť, no vy príspevok na neho nedostanete. Takto nezmyselne sa krátia príspevky v mnohých oblastiach a potom naši kompetentní majú pocit, že sa príspevky zneužívajú.

Ak sa teda vrátim k osobnej asistencií, rovnako je to tam s posudzovaním limitov na výšky príjmov. Ak je postihnutý  človek aktívny, aktivizuje sa, jeho príspevky na kompenzáciu, predovšetkým príspevok na osobnú asistenciu sa kráti, pretože presahuje limity trojnásobku, štvornásobku životného minima podľa toho, na čo sa to vzťahuje. Myslím si, že ľudia so zdravotným postihnutím nie sú dostatočne motivovaní, aby si prácu hľadali, aby prácu mohli dostať, nie sú motivovaní ani zamestnávatelia. Myslím si, že ľudia so zdravotným postihnutím by mali byť považovaní za ľudí, ktorí sú schopní v mnohých momentoch a za istých podmienok začleniť sa do normálneho života.

Čo sa týka osobnej asistencie, sú napríklad obmedzovaní aj ľudia s vyšším vekom. My sa staviame do pozície, že rozhodujeme o tom, či je človek vo vyššom veku schopný alebo nie je schopný samostatne o sebe rozhodovať, pretože ak už presiahne istú vekovú hranicu, nemá nárok na osobnú asistenciu a je vlastne odkázaný len na opatrovanie. Ale ten človek môže byť stále schopný. Hranica veku, ktorého sa dožívajú ľudia, sa stále zvyšuje, čiže aj tá produktivita starších ľudí, aj ľudí so zdravotným postihnutím je vyššia.

• „Agentúry osobnej asistencie reálne neexistujú, hoci v zákone definované sú“

Chcela by som ešte zdôrazniť dôležitú úlohu agentúr práve pri pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím. To je to, o čom sme sa bavili včera s pani podpredsedníčkou Nicholsonovou. Agentúry sú jediné schopné poskytovať adekvátnu pomoc ľuďom so zdravotným postihnutím. Ľudia so zdravotným postihnutím potrebujú predovšetkým individuálny prístup a ten im úrady práce, ani žiadne iné úrady nedokážu zabezpečiť práve preto, že tieto úrady sú zaťažený veľkou byrokraciou.

Medzi agentúry, ktoré by mali zabezpečovať pomoc, by mali patriť agentúry podporovaného zamestnávania, ktoré sú definované v zákone a teda existujú, ale aj agentúry osobnej asistencie. Agentúry osobnej asistencie reálne neexistujú, hoci v zákone definované sú. Problém je, že prostriedky, ktoré sa poskytujú, sú viazané na užívateľa a teda agentúra nevie získavať prostriedky na služby osobných asistentov priamo. Agentúry môžu jedine sprostredkovať nejakú činnosť, respektíve asistenta, respektíve môžu vykonávať činnosti, ktoré sú spojené s agendou osobnej asistencie.

Tiež by som chcela ešte apelovať na udržateľnosť projektov. V mnohých prípadoch máme dobré projekty, ktoré sa zaviedli, ale ktoré sú len na určité obdobie. Zväčša po dvoch rokoch končia a pokračovanie je v nedohľadne. Niekedy to nie je len o pokračovaní. Chcela by som podotknúť, bolo tu už toľkokrát spomínané slovo kontinuita, že presne táto kontinuita by mala byť aj v projektoch. Napríklad v projektoch prepravných služieb. Už niekoľkokrát vznikli, niekoľkokrát zanikli, vznikajú v jednotlivých mestách, ale znovu to nie je pomoc, ktorá by bola dlhodobá a na ktorú by sa mohli zdravotne postihnutí spoliehať, na ktorú by si v prvom rade mohli zvyknúť.

Ďalšou otázkou je problematika kompenzačných pomôcok. Prístup ku kompenzačným pomôckam rieši predovšetkým, teda čo sa týka sociálnych zákonov, zákon o kompenzačných príspevkoch. Samozrejme, máme aj z hľadiska ministerstva zdravotníctva nárok na pomôcky, ale problém je, že postihuje znovu ľudí s nízkymi príjmami, pretože v mnohých prípadoch si musia na tieto pomôcky doplácať aj tí, ktorí sú na hranici chudoby.
Ak sa bavíme o zdravotne postihnutých, tak ako som už na začiatku spomínala, sú na nich naviazané ešte aj ďalšie osoby. A to nie sú len rodinní príslušníci, ale aj pracovníci sociálnych služieb, ktorí sú nedostatočne ohodnotení. A keď už sa bavíme o deinštitucionalizácii, tak sú to aj príspevky pre opatrovateľov a osobných asistentov. Tieto príspevky sú tak nízke, že nezabezpečujú dôstojný život ani týmto ľuďom.

● „Aj ľudia so zdravotným postihnutím by sa mali mať šancu rozhodnúť, kde a ako budú žiť“

Na záver by som chcela ešte vypichnúť jeden možno menej dôležitý problém. Tiež však zabezpečuje ľuďom so zdravotným postihnutím ich základné ľudské právo. Sme občania Európskej únie a voľný pohyb ľudí v rámci Európskej únie by mal platiť aj pre ľudí so zdravotným postihnutím. Aj ľudia so zdravotným postihnutím by sa mali mať šancu rozhodnúť, kde a ako budú žiť. Kde a ako budú využívať prístup ku kultúrnym, rekreačným, športovým aktivitám. No, žiaľ, v tomto prípade takisto nemajú na výber.

Chcela by som dúfať, že budeme mať spoločný záujem riešiť aj problémy ľudí so zdravotným postihnutím, že to nebude len diskriminácia. Často sa stáva, že ľudia so zdravotným postihnutím sú diskriminovaní na základe práve tohto faktu, ale musím poznamenať, že sú diskriminovaní ešte aj na základe iných skutočností, a to napríklad na základe rasy, pohlavia a ten prístup je vždy diametrálne odlišný.

Chcela by som tiež dúfať, že ten postoj nás všetkých sa zmení. Že to budú naozaj činy, ktoré bude vidno a ktoré budú cítiť najmä ľudia so zdravotným postihnutím. Pevne verím, že nájdeme spoločnú reč a že aj tí, ktorí ste v koalícii, budete počúvať nás a naše skúsenosti, teda tých, ktorí sú v opozícii.

(Odstavce a medzititulky portál vozickar.sk)