Vianočné zvyky v rodinách ľudí, ktorých myšlienky zaujali našich čitateľov

od Ján Szabó · 21.12.2017

Cestovanie Inšpirácia Reportáž Sviatky Zábava Zahraničie Zaujímavosť

Páčil sa Vám článok? Prosím, ohodnoťte ho

Vianočné zvyky v rodinách ľudí, ktorých myšlienky zaujali našich čitateľov

4.6 (91.33%) 30 hlasov

Roh hojnosti sa znovu vrchovato napĺňa, aby o niekoľko málo dní potešil darmi, slávnostnou tabuľou a hlavne radostnou náladou. Sviatočné dni pri rozžiarenom vianočnom stromčeku budeme prežívať azda všetci, no nie úplne rovnako. Vianočné zvyky a tradície sa menia putujúc zemepisnými šírkami, bývajú odlišné aj medzi susediacimi dedinami i rodinami.

Redakcia portálu Vozickar.info „nakukla“ do rodín ľudí, s ktorými ste sa na našich stránkach už toto roku stretli. Zaujímalo nás, aké sú ich vianočné zvyky a v čom sú odlišné od tých tradičných.

Štedrá večera aj pre tých, ktorí ostali sami

https://www.vozickar.info/predstavujeme-chranena-dielna-mikado/

Rozkrojenie jabĺčka, púšťanie orieškových lodičiek (škrupiniek) so sviečkami v mise, živý kapor vo vani, adventný veniec na stole a samozrejme v celom dome rozvoniavajúci živý stromček. To sú vianočné zvyky, ktoré sa v rodine Márie Kubovej, riaditeľky chránenej dielne Mikádo v Skalici každoročne dodržiavajú.

„Večeru máme tradičnú – makové pupáky, kapustová polievka, hríbová omáčka, kapor so zemiakovým šalátom a na záver oblátky s medom. Pred jedlom sa všetci spoločne pomodlíme a nikto neodchádza od stola, kým všetci nedojedia,“ M. Kubová odhaľovala detaily nadchádzajúcej nedele 24. decembra. Dodala, že každoročne sedí u nich za stolom pri Štedrej večeri nielen rodina. “Väčšinou sú to zamestnanci našej dielne, ktorí už nikoho nemajú, alebo ľudia, ktorí v tom roku niekoho stratili a zostali sami. Manžel sa ma deň pred Štedrým dňom len spýta, koľko stoličiek tento rok pridáme k stolu.“

Vianoce s dieťaťom so zdravotným postihnutím sú podľa M. Kubovej také isté ako so zdravým drobcom. Len ak má dieťa 25 rokov a stále verí, že darčeky prináša Ježiško, o to sú Vianoce bohatšie, vraví M. Kubova a dodáva: „Syn s napätím očakáva, kedy sa pôjde otvoriť oblok, aby Ježiško mal ľahkú cestu k stromčeku, kedy sa usadne k stolu, kedy Ježiško zazvoní na svoj zvonček, aby oznámil, že už sú darčeky pod stromčekom…“

Chránená dielňa a denný stacionár Mikádo skutočne fungujú ako jedna veľká rodina, všetci si navzájom pomáhajú, podporujú a posilňujú. Preto každoročne majú spoločný vianočný večierok a vianočné zvyky velia položiť na stôl kapustnicu.

„Prvé roky nás bolo asi 12, tento rok som mala problém zohnať vhodné priestory, pretože sa 21. decembra poobede na kapustnici stretneme už štyridsiati. Zamestnanci dostanú koncoročné odmeny, vianočné balíčky a k tomu ešte bude aj jedno prekvapenie. Prezradiť ho nemôžem, pretože by to už nebolo prekvapenie,“ M. Kubová so šarmantným úsmevom odmietla prezradiť, čo chystá pre „svojich“.

Vianočné zvyky zrodené z kresťanstva sa „nenosia“

https://www.vozickar.info/bezbarierova-turistika-v-ekvadore/

Mareka Gundu sme spoznali ako človeka, ktorý od sudičiek dostal pri narodení do vienka túlavé topánky. Počas jeho dlhodobých pobytov v zahraničí ho „opantávali“ viaceré, aj netradičné vianočné zvyky z rôznych regiónov sveta. Najprv to boli anglické, potom austrálske decembrové sviatočné tradície. Najnovšie ho túlavé topánky priviedli do juhoamerického Ekvádora. Znovu ho teda zahaľuje ako tajomná pralesná hmla nová podoba decembrových sviatkov.

Keďže Mareková priateľka je budhistka, vianočné zvyky sú ešte o trošíčku netradičnejšie. Tie zrodené z kresťanstva sa v Marekovej rodine veľmi „nenosia“.

„Na večeru máme v Ekvádore tradičnú pečenú morku. Ako dezert jeme niečo také ako naše šišky. Chutí to podobne, len sú v tvare hviezdy a nie sú také nadýchané. Jedia sa namáčané do medu z panely. Asi jediné, čo som z našich zvykov preniesol do Ekvádora, sú oblátky s medom a cesnakom. Podstata Štedrého večera však v Ekvádore nie je postavená na zvykoch a rozmanitosti jedál na stole. Najväčší dôraz sa kladie na stretnutie celej širšej rodiny. My pôjdeme k priateľkinej mame. Budú tam teda jej tri deti s partnermi a svojimi rodinami,“ hovoril o podstate Vianoc v Ekvádore Marek Gunda.

Vianočné stromčeky sa zdobia rovnako ako na Slovensku. Rozdiel je v tom, že príbytky sa skrášľujú už mesiac pred Vianocami a ozdoby sa odstraňujú hneď po Vianociach. No Marek ten svoj necháva v dome dlhšie, ako na Slovensku – do Troch kráľov (6. januára).

„Vianočná atmosféra v Ekvádore nie je taká slávnostná ako na Slovensku alebo celkovo v Európe. To očakávanie Vianoc nie je až také, ako sme my zvyknutí. Darčeky, ktoré si dávame po večeri, nie sú od Ježiška. Deti vedia od koho ich dostali, hoci, keď sa vrátime domov, tak si vždy nájdu aj nejakú drobnosť od papa Noela,“ Marek približoval niektoré vianočné zvyky.

Zaujímavé zvyky spojené s odchodom starého roka do dôchodku

V juhoamerickom regióne sa vianočné zvyky najčastejšie spájajú s aktivitou pod názvom Pase de niňo. V podstate celý december sa v dedinách alebo mestských štvrtiach konajú procesie. Majú bábiku, ktorá znázorňuje narodeného Ježiša. Jedna osoba ho pred sprievodom nesie vo vztýčených rukách a ostatní spievajú kresťanské piesne a koledy. Okolo seba rozhadzujú kvety alebo aspoň lupene kvetov.

A spomeňme aj niekoľko zaujímavých zvykov spojených s odchodom starého roka do dôchodku. Ak chcete mať v nasledujúcom roku veľa lásky, musíte si na rodinné vianočné stretnutie alebo párty obliecť spodnú bielizeň červenej farby. Ak chce mať veľa peňazí, spodná bielizeň musí byť žltej farby. A ak chcete v nasledujúcom roku cestovať, musíte tesne pred polnocou na Silvestra obehnúť po ulici s kufrom okolo bloku alebo aspoň okolo domu.

„Asi najznámejšie je pálenie Starého roka tesne pred polnocou. Aňo viejo je postava, bábka zo slamy alebo z iného materiálu, ktorý dobre horí. Má staré oblečenie a masku. Tá niekedy predstavuje filmových super hrdinov, ale aj známe osobnosti. Celý december sú v predaji masky rôznych veľkostí. Ľudia ich často kúpia a celý december vozia v autách,“ hovoril o ďalšom zvyku Marek Gunda.

Najkrajší, najžiadanejší, najdrahší darček

https://www.vozickar.info/divadlo-barka-pre-hendikepovanych-hercov/

Vianočné zvyky svojej rodiny nám poodhalila aj Aneta Vidurová z Brna. Je šéfredaktorkou portálu Vozíčkář. Aktívne tiež spolupracuje s bezbariérovým divadlom Bárka, jediným svojho druhu v strednej Európe. Keďže Aneta a jej manžel pochádzajú z iných regiónov Česka, stále si len dotvárajú stabilný „scenár“ Vianoc.

„Myslím si, že tieto sviatky sa vždy tak trochu prispôsobujú deťom. Náš starší syn bude mať tri roky a už začal Vianoce krásne prežívať. Páči sa mu adventný veniec, ešte viac adventný kalendár, v ktorom si každý deň odhaľuje jedno tajomstvo. Na Štedrý deň pôjdeme vonku ozdobiť stromček jablkami a mrkvou pre zvieratá, užijeme si nejaký ten starý zvyk a zájdeme na omšu. Na večeru budeme mať kapra s kapustou a zemiakovou knedľou. To je špecialita manželovej rodiny. Ja som spočiatku veľmi nedôverovala tomuto jedlu, ale je to naozaj výborné sviatočné menu,“ zdôrazňovala Aneta Vidurová.

Baviť sa s Anetou o vianočných darčekoch nie je vôbec potrebné. Ten najkrajší, najžiadanejší, najdrahší (v zmysle najradostnejší) už dostala koncom novembra a „vytešuje“ sa z neho celá rodina.

„Naša rodina sa rozšírila o druhorodeného syna. Dali sme mu meno Jonatán, čo má v pôvodnej hebrejčine význam – dar Boží. Preto asi nebudem mať toľko času na všetky vianočné povinnosti, ale snáď to nebude vadiť. Všetci si malé bábätko v rodine užívame. Aj návštevy v širšej rodine budú mať tentokrát iný charakter. Väčšina našich príbuzných totiž Jonatánka uvidí prvý raz,“ s láskou v hlase vravela Aneta.

Aršácké Vianoce a stretnutie spolku Archa Community

Spomienkami sa Aneta vrátila aj k minulým Vianociam, kedy stredobodom pozornosti nebol živý batôžtek vzájomnej lásky. V pamäti jej utkveli skôr silné zážitky, ktoré sa ale ťažko odovzdávajú slovom.

„Na nejaké výrazné vtipné historky spojené s Vianocami si nespomínam, asi sme ich potom zapili dobrým vínom . Silným duchovným zážitkom však bola cesta na viaceré ranné omše čerstvo zasneženým Brnom. S manželom sme robili prvé snežné stopy v centre Brna. V katedrále potom spievali kapucíni gregoriánske chorály,“ s tajomným výrazom v tvári vravela Aneta.

A nezabudla pripomenúť ani aktivity divadla Barka, kde sa počas celého adventu dialo kde-čo zaujímavé. Spomenieme sviatočné vystúpenie žiakov tanečného odboru brnenskej základnej umeleckej školy.

„Ja som sa najviac tešila hlavne na Aršácké Vianoce. Bolo to stretnutie spolku Archa Community – dobrovoľníci a telesne postihnutí s rodinami. Tiež na Deň pracovníkov Ligy vozíčkářů, čo sú vlastne ľudia, s ktorými bezprostredne spolupracujem počas celého roka. Javisko Barka je totiž aj miestom stretávania priateľov v pohodovej atmosfére a s milým zázemím, kde vládnu aj vianočné zvyky,“ dozvedeli sme sa od Anety Vidurovej.

Rozkrojené jabĺčko a oblátka s medom na stole nechýbajú

https://www.vozickar.info/grajcar-predseda-asociacie-polio/

Viacerí budú isto súhlasiť, že silným zážitkom je čítanie o ľuďoch trpiacich chorobou, ktorej výskyt sa vo svete vďaka očkovaniu za posledných 25 rokov znížil o viac ako 99 percent. Štefan Grajcár, predseda občianskeho združenia Asociácia polio v SR, ktorá združuje pacientov s detskou obrnou (poliomyelitídou), tento rok isto hodnotí pozitívne. V októbri tohto roku sa mu totiž podarilo presadiť zlepšenie starostlivosti o ľudí s týmto onemocnením, o čo sa spolu s kolegami snažili od roku 2004. A ako bude Štefan Grajcár prežívať tohtoročné Vianoce?

„Deti sa nám už osamostatnili, ale posledné roky sme zvykli Štedrý večer tráviť v trojici, s manželkou a s mladším, zatiaľ slobodným synom. Pri štedrovečernom stole si najprv dáme po kúsku z jedného jabĺčka A podelíme si vianočnú oblátku. No a potom príde na rad kapustnica, taká na spôsob môjho detstva, bez klobásky či papriky, len s hríbmi a cestovinou, dobre hustá a horúca. Hlavným chodom je vyprážaný kapor so zemiakovým šalátom, jedlo, ktoré v takejto podobe a kombinácii máme len na Vianoce. Po večeri sa presunieme k stromčeku, rozbaľujeme si darčeky, pustíme si nejakú vianočnú hudbu a až do noci sa spoločne „vytešujeme“ z tej výnimočnej chvíle. Je to azda tá najkrajšia, najmilšia časť celých Vianoc,“ tvrdí Š. Grajcár

Človeku je až ľúto, že sme už takí veľkí, takí dospelí

Spomienky na Vianoce dávno minulé sú vždy živé, rovnako ako vianočné zvyky, ktoré boli v minulosti omnoho bežnejšie. Pamätá si ich aj Štefan Grajcár.

„Som zo siedmich detí a Vianoce boli v našej rodine vždy spojené nielen so štedrovečernou večerou a darčekmi, ale najmä so spoločnými chvíľami strávenými s ostatnými súrodencami, hrou s novými hračkami, podarúnkami, rozčítavaním nových kníh… Najsilnejší pocit, ktorý mi z Vianoc detstva v pamäti pretrváva, je to radostné a netrpezlivé očakávanie toho, čo príde – vedeli sme, že príde, nemali sme však tušenia, akú podobu to bude mať. Človeku je až ľúto, že sme už takí veľkí, takí dospelí, takí realistickí.

Občas zvyknem svojim priateľom a známym želať, nech zažijú také Vianoce, aké zažívali za čias svojho detstva. Viem, že sa to veľmi nedá, ale môžeme to aspoň skúsiť – stačí len na chvíľu zavrieť oči a vybaví sa vám to všetko, vo farbe, s ľuďmi, vôňami, atmosférou,“ hovoril Š. Grajcár.

Pri otázke – Aký vianočný darček by ste najradšej dostali a aký by ste a komu radi dali? – sa Š. Grajcár chvíľu zamyslel a začal odpovedať konštatovaním, že Vianoce už dávno nie sú pre neho o veciach, ale o ľuďoch, o najbližších, vrátane tých, ktorí tu už nie sú.

„Ale darčeky patria k Vianociam, teší ma ich vymýšľať, pre každého niečo milé i osobné, čo poteší a o čom viem alebo aspoň tuším, že by si to nekúpil sám. Predpokladám, že to isté sa deje aj z opačnej strany, rovnakú ambíciu majú aj moji najbližší. V tom vzájomnom obdarúvaní sa sú Vianoce výnimočné a krásne. Najradšej dostávam, ale aj darujem knihy, tie nesmú chýbať. Dnes je ich na pultoch viac ako dosť, radosť vyberať, každému sa dá niečo nájsť. Chce to len čas, trocha premýšľania a trpezlivosti. No a z tých nehmotných vecí by som všetkým najradšej daroval pokoj v duši, a to nielen na čas vianočný.“

Sviatočná výzdoba s vlastnoručne vyrábanými sviečkami

https://www.vozickar.info/maria-szegfuova-bojuje-s-uradnikm/

Mária Szegfüová (46) z obce Čenkovce na južnom Slovensku sedemročným bojom za svoje práva odhalila jednu slabinu súdnej moci. Doplácať na ňu môžu, a sama je toho dôkazom, že aj doplácajú, zdravotne postihnutí ľudia. Študovať na vysokej škole začala aj preto, aby o svoje odmietané práva mohla ešte účinnejšie bojovať. A darí sa jej. Aj poslednú tohtoročnú skúšku zvládla bez problémov, na „áčko“. Takže Vianoce budú pohodové, už len so sviatočnými myšlienkami.

„Som spokojná, na školu začnem znovu myslieť až v januári. Vianoce sú pre mňa najkrajšie sviatky v roku, ktoré strávim v kruhu najbližších, s mojou rodinou – manželom a s dvoma dcérkami. Vždy sa tešíme na krásnu sviatočnú atmosféru a pokoj, ktoré Vianoce prinášajú. Sviatočnú výzdobu v tomto roku prvýkrát budú tvoriť aj moje ručne vyrábané sviečky, z ktorých mám veľkú radosť. Mám rada veselé farby, lebo to prináša veľa pozitívnej energie. Vianočný stromček budeme mať z vlastnej záhrady a v tomto roku som sa rozhodla pre ružovú ozdobu – je to moja obľúbená farba,“ prezradila Mária.

Na štedrovečernom stole v Čenkovciach nikdy nesmú chýbať ryby. V posledných rokoch Mária pripravuje lososa s bylinkami a strúhaným syrom a k tomu ako prílohu pečené zemiaky a zeleninu. Po večeri je pripravený čaj s rumom pre rodičov, v ponuke sú sladkosti pre dievčatá, vianočné oblátky, vianočná torta, štóla, medovníky a rôzne ovocie pre všetkých.

Vianočné zvyky v rodine Szegfüovovcov majú slovenské i maďarské prvky. Jedným je rozkrojenie jabĺčka na toľko kusov, koľko osôb dojedlo slávnostnú večeru Štedrého dňa. Tento slovenský i maďarský zvyk symbolizuje vzájomnú podporu a lásku v rodine, slúži k tomu, aby rodina držala spolu.

„Prvý vianočný sviatok varíme rybaciu polievku – „halászlé“. Tento zvyk už jednoznačne pochádza od našich južných susedov,“ vysvetľovala Mária Szegfüová.

Mačka, ktorá si neplánovane zabezpečila vianočné menu

Vtipné vianočné príbehy nemajú žiadny regionálny pôvod. Proste sa stali a dodnes na ne jeho účastníci s úsmevom spomínajú. Márii napríklad tvár rozžiari pripomenutie si šikovnosti mačky, ktorú mali pred rokmi. Po obede na Štedrý deň sa chystali na prechádzku, keď zbadali odkiaľsi prichádzať mačku. V papuli mala rybu, ktorá chvíľami ešte zakývala chvostom.

„Veľmi sme sa čudovali, odkiaľ ju má, lebo my sme vtedy živú rybu nemali. Takže ju musela u niekoho uchmatnúť. Ešte dlho sme s úsmevom spomínali, ako si naša mačka urobila vianočné menu,“ spomínala Mária Szegfüová.

Je prirodzené, že najkrajším vianočným darčekom pre Máriu by bolo to, čo sa nedá zaplatiť ani kúpiť, a predsa by to bolo to najcennejšie – zdravie. Keby mohla znovu chodiť, tak ako predtým, bol by to niečo úžastné nielen pre ňu, ale aj pre celú rodinu.

A azda sa Mária nenahnevá, keď si jej úprimnú a hlboko ľudskú odpoveď na otázku – Aký vianočný darček by najradšej dala? – prisvojíme ako redakčné prianie pred vianočnými sviatkami: