Transformácia, ktorá v českom i slovenskom prostredí zaostáva, je nutnosťou

Transformácia sociálnych služieb v klasických zariadeniach pre ľudí so zdravotným postihnutím v českom a slovenskom priestore akosi viazne. Ak sa úplne nezastavila, pretože nie je spoločenská ani politická vôľa v nej pokračovať. Dôvody sú rôzne, problémy v oboch už takmer 30 rokov samostatných krajinách viac-menej totožné. S výnimkou verejných prísľubov, ktoré na Slovensku odznievajú po nedávnych parlamentných voľbách aj v prospech ľudí so špecifickými potrebami.

Nedostatočná individuálna podpora ľudí s postihnutím

V Česku vykonala Anna Šabatová, verejná ochrankyňa práv (ombudsmanka, v období  od 18. februára 2014 do 18. februára 2020) kontrolu deviatich domovov pre dospelé osoby so zdravotným postihnutím. Zamerala sa na veľkokapacitné zariadenia, ale aj na domovy s menším počtom klientov. Výsledky kontroly vôbec neboli lichotivé.

„V niektorých navštívených zariadeniach stále prevláda duch tzv. ústavných zariadení. Nie je v nich rešpektovaná individualita klientov a podmienky nezodpovedajú bežnému životu. V dvoch domovoch napríklad žili len muži, v ďalšom začali klientov druhého pohlavia prijímať len nedávno. To je v rozpore s kllasickým súžitím mužov a žien,“ zhŕňa závery kontroly  na internetovom portáli Helpnet ombudsmanka Anna Šabatová.

A ešte dodáva: „Klientom sa nedostáva individualizovanej podpory v oblasti komunikácie, intímneho a rodinného života, samostatného pohybu, rozhodovania o vlastnom živote. Môže tak dochádzať k prehlbovaniu závislosti na poskytovanej starostlivosti, k frustrácii, sociálnej izolácii a vzniku problémového správania.“ 

Ministerstvu práce a sociálnych vecí preto odporučila vyvíjať tlak na poskytovateľov a zriaďovateľov domovov pre osoby so zdravotným postihnutím. Motivovať ich, aby transformácia a deinštitucionalizácia sociálnej služby pokračovala. Apelovala na ministerstvo, aby maximálne podporovalo život ľudí s postihnutím v prirodzenom prostredí. Len tak podľa nej splní Česko svoj záväzok začleňovať ľudí s postihnutím do bežnej spoločnosti. A zabezpečiť im možnosť aspoň čiastočne nezávislého spôsobu života.

Všetky aktivity vykonávané spoočne a hromadne

Ani na Slovensku vo väčšine zariadení tohto typu režim dňa nepripomína normálny domov. Nie je prispôsobený prianiam a potrebám jednotlivých klientov. Všetok ich čas je naopak organizovaný, čo je typickým prejavom „veľkých“ ústavov, v ktorých viazne transformácia.

Častým dôvodom je nedostatok personálu, ktorý by klientom mohol poskytovať individuálnu podporu. Všetky aktivity sú tak vykonávané hromadne, a to vrátane napríklad fajčenia. Avšak klienti by mali mať podľa svojich schopností možnosť zapojiť sa do pracovných alebo iných alternatívnych aktivít. Pritom nejde len o vyplnenie času, ale aj o posilnenie ich schopností a zručností. Tieto aktivizačné činnosti však v niektorých zariadeniach prebiehajú náhodne. U klientov s vyššou mierou podpory sa vlani často takmer nerealizovali. Opäť to súvisí s nedostatkom personálu, ktorý by tieto aktivity s klientmi uskutočňovali.

Negatívnym trendom tiež je, že „schopnejší“ klienti sú často využívaní hlavne alebo len ako pomocníci pri ošetrovaní svojich kolegov. Tiež pri iných obslužných činnostiach, ako je napríklad príprava stolovania, dovoz stravy či služieb v práčovni. Klienti potom nemajú čas rozvíjať či hľadať vlastné záľuby. A najväčšou neserióznosťou je krik na pomáhajúcich klientov s odôvodnením, že inak odmietajú „slúžiť“.

Nezvládané rizikové správanie niektorých nájomníkov

Hoci majú zariadenia nahrádzať skutočný domov, klienti sa často nesmú voľne pohybovať vo vnútri, nieto ešte vonku. Ľudia s obmedzenými pohybovými schopnosťami, pri kontrole v Česku, niekde nemali možnosť dostať sa na čerstvý vzduch ani na hodinu denne. Inde boli zamykaní na oddeleniach alebo nemohli cez deň používať svoje izby na oddych.

V troch domovoch boli klienti cez noc zamykaní vo svojich domácnostiach bez toho, aby s nimi zostal prítomný personál. Takáto prax je nebezpečná aj cez deň, nieto počas noci. V prípade požiaru by pracovníci, ktorých je v noci len minimálny počet, museli obísť a odomknúť všetky časti zariadenia, aby bolo možné klientov evakuovať.

Zariadenia, ako zistila česká ombudsmanka, tiež nie vždy zvládajú rizikové správanie klientov tak, aby sa predchádzalo nutnosti obmedziť ich v pohybe. Niektoré domovy nedostatočne evidujú prípady, keď správanie jedinca ohrozuje spolužitie obyvateľov alebo ich bezpečnosť. A to aj v prípadoch, keď išlo o fyzický útok na člena personálu. Niektorí pracovníci dokonca nechávali klientov, aby si spory medzi sebou vybavovali sami,   čo následne viedlo k ďalšiemu nežiaducemu správaniu.

Poskytovať kvalitnú starostlivosť a vychádzať v ústrety želaniam klienta nie je možné bez fungujúcej komunikácie s ním. Personál preto musí mapovať komunikačné schopnosti daného jednotlivca a spoločne s ním vytvárať konkrétny plán jeho podpory a rozvoja. Vhodné je využívanie metód alternatívnej a augmentatívnej komunikácie.

Pokiaľ nie je komunikácia s klientom rozvíjaná, nemusí byť dostatočné zisťovanie jeho skutočných potrieb. A môže dochádzať k frustrácii a sociálnej izolácii. Vytvára sa tak priestor pre zlé zaobchádzanie s niektorými „obyvateľmi“ ústavov. Z návštev zariadení vyplynulo aj to, že personál často zisťoval potreby jednotlivých nájomníkov len intuitívne. V niektorých zariadeniach zamestnanci ani nevedeli, že medzi klientmi sú ľudia so sluchovým postihnutím.

Predpoklady spolupracovať či rásť individuálne

Zo slovenských poznatkov možno uviesť, že v tomto prípade je zásadná odborná schopnosť sociálneho pracovníka. Jeden sa uspokojí s kolektívnou prácou s klientmi, druhý popri tom pracuje postupne s každým jednotlivcom aj individuálne. Aby zistil jeho osobnostné možnosti a hranice, jeho predpoklady spolupracovať či rásť individuálne. Bez takého prístupu nie je možné tvrdiť, že transformácia zariadenia bola ukončená.

Transformácia a deinštitucionalizácia sa zastavila

Uverejňovať poznatky o umiestnení domovov pre osoby so zdravotným postihnutím je zbytočné. Rovnaká situácia je aj na Slovensku – veľké, samostatné objekty pre mužov a ženy, ktoré neumožňujú vytvárať domáce prostredie. Vždy v nich pretrvávajú prvky veľkého ústavu – spoločná jedáleň, dlhé centrálne chodby, spoločenské miestnosti… Pritom v niektorých zariadeniach, kde by sa dali prijať efektívne zmeny, sa nič nedeje.

Minimálne súkromie sa napríklad prejavuje tým, že spoločenské miestnosti sú zamykané a klienti trávia deň na chodbách. Nemajú na izbách prakticky žiadne súkromné veci a výzdoba vôbec nezodpovedá tomu, že v objekte žijú dospelé osoby. Problémom je aj to, že personál vstupuje do izieb bez zaklopania.

Predstaviť si za takej situácie, že objekt slúži obom pohlaviam a môžu tam vznikať partnerské vzťahy, je veľmi ťažké. Väčšina slovenských zariadení nie je na tento žiadaný štandard pripravená. Preto je úplne zbytočné hovoriť, že transformácia a deinštitucionalizácia objektov sociálnych služieb na Slovensku pokračuje. Tam, kde sa reálne mohla urobiť, sa už skončila. A tam, kde to nejde, sa len hráme na hľadanie čiastočných riešení, ktoré väčšinou aj tak nikam nevedú.

(j.szabo@vozickar.sk)