Hendikepovaná poslankyňa v parlamente „naráža“ do mnohých bariér
Práca v Národnej rade SR napreduje rýchlym tempom. Po skončení 2. schôdze, ktorá bola venovaná Programovému vyhláseniu vlády SR a žiadosti vlády o vyslovenie dôvery, kontinuálne pokračuje 3. schôdza národnej rady s bohatým programom. Nie všetci poslanci sa však môžu sústrediť výlučne na plnenie svojich zákonodarných povinností.
Vo viacerých mediálnych výstupoch sme totiž zachytili informácie, že jediná telesne hendikepovaná poslankyňa Silvia Petruchová musí riešiť, takpovediac za pochodu, tak trochu nadnesene povedané existenčné problémy. Budova národnej rady má údajne veľmi ďaleko od ideálnej architektonickej bezbariérovosti a ani v rokovacej miestnosti nie sú vytvorené potrebné podmienky pre výkon poslaneckej funkcie na invalidnom vozíku. O tom, aké pocity má Silvia Petruchová po prvých dňoch parlamentnej práce, aké bariéry sa jej postavili do cesty a na ktorú oblasť pomoci hendikepovaným, ako sľúbila vo svojom prvom parlamentnom vystúpení, sa prioritne sústredí, sme zisťovali v nasledujúcom rozhovore.
- Vraví sa, že prvý dojem (neraz) vytvára ten najpravdivejší obraz. Ako teda vnímate najvyšší zákonodarný orgán tohto štátu po prvej pracovnej schôdzi?
– Práce a povinností je tu veru dosť. Nikdy som si neuvedomovala, že schôdze trvajú od deviatej ráno do siedmej večer. Za normálnych okolností. Medzitým, či po skončení rokovacieho dňa, musíme stíhať aj iné veci – stretnutie klubov, vybavovanie inej agendy. A to mám ešte plno plánov, ktoré by som chcela realizovať. Počas tohto krátkeho obdobia parlamentnej práce som už párkrát odchádzala domov až po desiatej večer. Tento režim je pre vozičkára náročný. Dobrý team a time management bude preto nevyhnutnosťou. Netuším, ako sa dajú popri tom všetkom stíhať ešte iné funkcie.
- Nie ste prvá zdravotne hendikepovaná poslankyňa na invalidnom vozíku v národnej rade. Peter Bódy túto funkciu zastával v rokoch 2002 – 2006. S akými bariérami, myslíme fyzickými, ste sa stretli pri príchode do parlamentu.
– Bariér je v tomto parlamente vskutku dosť. Koniec koncov, ako všade. Je jednoduchšie povedať, že budova je nevyhovujúca, stará a postavená v inej dobe, ako problémy riešiť. Mám pocit, že nikdy nie je dostatočne dobrý dôvod na rekonštrukciu, resp. presnejšie na investíciu, pretože odstraňovanie fyzických bariér je predovšetkým finančne náročné. Zatiaľ si to vždy odnášame my. Ak narazíme na výraznú prekážku, napr. schody, či na nevyhovujúci výťah, netrúfame si žiadať o zmenu, lebo nás – konkrétnych ľudí – budú vždy spájať s touto zmenou. Pritom ani stôl, ktorý mám iný v NR SR, ani prerobenú toaletu, si domov nikdy neodnesiem a nebudem mať k týmto veciam žiadne vlastnícke právo. Nie sú moje.
- Aké konkrétne zmeny vo váš prospech sa už urobili a čo ešte požadujete upraviť, aby ste ako fyzicky hendikepovaná poslankyňa neboli bariérami v parlamente obmedzovaná?
– Celkovo tých zmien nebolo veľa. Okrem tých, čo som spomenula – prispôsobený stôl v rokovacej sále, búranie priečky na toalete pri kancelárii… – sa vlastne už žiadne ďalšie zmeny neudiali. Ešte by mi mali upraviť jeden schod do vchodu ku kanceláriám. Výrazne sa musel riešiť pohyb mojich osobných asistentov po budove… a ešte stále to nie je úplne doriešené. Sú to stále cudzie osoby a musia prechádzať neustále kontrolami. Niekedy aj 15 – 20-krát denne, čo mi pohyb veľmi neuľahčuje. Najviac by mi ešte pomohlo, keby pribudli bezbariérové toalety vo viacerých častiach budovy a samozrejme úplne ideálne by bolo, keby sa vymenili všetky výťahy. Obávam sa však, že týchto zmien sa nedočkám. Asi preto by bolo potrebné vytvoriť fond presne na tento účel – bezbariérové úpravy kdekoľvek to bude nevyhnutné, a to nielen v NR SR. Z tohto fondu by sa takéto rekonštrukcie dali hradiť, kým výrazne nepribudne počet dostupných budov a objektov a nenastaví sa účinný mechanizmus kontroly.
- Z jednej vašej faktickej poznámky počas druhej schôdze NR SR sme nadobudli dojem, že ste sa „stretli“ s nejakým dešpektom voči schopnosti zastávať post poslankyne, lebo ste zdravotne hendikepovaná poslankyňa? Skutočne ste mali takýto pocit?
– Nie, naopak. Niekedy mám pocit, že si nezaslúžim rešpekt, aký sa mi dostáva. Moja poznámka skôr bola o tom, že ak som na vozíku, neznamená to, že musím byť automaticky odborník. Aj ja môžem robiť chyby, aj ja mám právo sa z nich poučiť. Chcela som tým povedať, že ani jeden extrém nie je dobrý – tak názor, že vozičkár do parlamentu nepatrí, ako ani názor, že telesné postihnutie nám dáva ospravedlnenie v niektorých konaniach.
- Prejdime k práci, lebo len tá bude vypovedať o objektívnej oprávnenosti zastávať post poslankyne NR SR. Odborníci vaše prvé vystúpenie počas rozpravy hodnotili pozitívne – bolo vecné, neagresívne, nekonfliktné, poukazujúce na základné problémy trvalo zdravotne postihnutých ľudí v tomto štáte. Mali ste konkrétne reakcie od kolegov na kritizované skutočnosti, navrhol vám niekto spoluprácu pri riešení spomínaných problémov?
– Spolupracovať budem predovšetkým s kolegyňami v rámci OĽaNO. Máme veľmi silné zastúpenie práve pre tieto témy. Naprieč parlamentom možnú spoluprácu zatiaľ posúdiť neviem. Určite je to mojím cieľom. Rovnako ako hľadať účinné formy spolupráce naprieč Slovenskom s rôznymi záujmovými skupinami.
To, že bolo moje vystúpenie hodnotené pozitívne, je pre mňa povzbudzujúce. No viem aj to, že nie všetky problémy som pomenovala presne, niektoré vôbec. Budem sa snažiť na všetkých pracovať a neustále ich pripomínať.
- Národná rada je najvyšší zákonodarný orgán. Máte už predstavu, novelu ktorého zákona, ktoré ustanovenie v ňom by ste chceli navrhnúť zmeniť ako prvé?
– Určite by som chcela navrhnúť niečo, čo má šancu na úspech. Pre mňa je to momentálne dobrovoľné sociálne poistenie osobných asistentov, ktorí sú v tomto smere znevýhodňovaní a poškodzovaní. Verím, že nájdem podporu pre nápravu tohto stavu.
- Podľa zákona môžete na jedného asistenta alebo na viacerých minúť 2 077 eur. Ako s týmito peniazmi naložíte, už máte vybraných asistentov, ktorí vám budú radiť?
– Asistenti už majú svoje úlohy rozdelené. Ja som deklarovala, že ako hendikepovaná poslankyňa chcem mať medzi svojimi asistentmi aj ľudí so zdravotným postihnutím a toto dodržím. Samozrejme, musím mať aj asistentov, ktorí mi pomáhajú s činnosťami osobného charakteru, pretože naša legislatíva so zamestnávaním ľudí so zdravotným postihnutím nepočíta dostatočne. Veľmi som chcela, aby v NR SR vzniklo chránené pracovisko, ale žiaľ, za súčasných podmienok to nie je možné, pretože poslanec nie je ani samostatne zárobkovo činná osoba ani zamestnanec. Možno aj to je dôkaz, že v praxi sa niektoré opatrenia uplatniť nedajú alebo sú ťažkopádne. Ešte si asi dostatočne neuvedomujeme, že pracovný asistent je spôsob ako jednoducho prekonávať bariéry, kým sa nám nepodarí viac odstraňovať fyzické bariéry.
- V úvode svojho prvého vystúpenia ste vyslovili svoj zámer zastupovať a hájiť záujmy ľudí so zdravotným postihnutím. Je to cieľ odborný, nepolitický. Slovenský volebný systém však umožňuje získať poslanecký post len na kandidátke niektorej z politických strán prihlásených do volieb. Aké „politické“ povinnosti pre vás vyplývajú z toho, že ste do parlamentu „vstúpili“ na kandidátke OĽaNO – NOVA a ste členkou poslaneckého klubu tohto politického zoskupenia? Ste členkou politickej strany?
– Nie, nie som členkou politickej strany, ale v zásade by som s tým nemala problém. Hnutie OĽaNO mi dáva slobodu a vnímam to rovnako po voľbách, ako tomu bolo aj pred voľbami. OĽaNO je určite dobrá voľba. Napriek tomu, že sme sa tam stretli ľudia so širokým spektrom názorov, vážim si každého jedného poslanca v klube a som presvedčená, že v tomto tíme sme všetci odhodlaní bojovať pre ľudí. A to je podstatné.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/poslankyna-petruchova-v-parlamente/
