Tenis na vozíku je kráľovským športom telesne postihnutých
V nedávnej tradičnej ankete Tenista roku 2015 medzi vozičkármi obhájil prvenstvo Marek Gergely. A to bola príležitosť, aby sme vyspovedali takmer 30-ročného (narodeniny oslávi 14. februára 2016) mladého muža, s ktorým sa osud nemaznal. V štvrtom mesiaci po narodení absolvoval náročnú operáciu. Ako Marek vraví, dopadla dobre, lekári opravili to, čo bolo treba. Počas operácie však nastal problém – došlo k prerušeniu miechy s následným nedokysličením časti tela. Odvtedy má paraparézu dolných končatín.
Pri blahoželaní k dosiahnutému úspechu s úsmevom poznamenal, že obhajoba až taká náročná nebola, pretože na Slovensku súťažne tenis na vozíku hrá prakticky sám.
„Ďalší dvaja – traja hráči sa tenisu venujú málo, iba na rekreačnej úrovni. Sem-tam si zapinkajú. Takže na Slovensku je mŕtvo,“ vyhlásil Marek.
- Vráťme sa do čias, kedy sa začína formovať športová orientácia adolescenta. Tenis bol prvý šport, ktorému ste sa začali intenzívnejšie venovať?
– Do základnej školy som chodil v Bratislave na Mokrohájskej, kde sa špecializujú na vzdelávanie detí s telesným postihnutím, aj bez postihnutia, teda zdravých detí. Funguje tam princíp integrácie len naopak – zdravé deti dopĺňajú deti s rôznym telesným postihnutím. Tam som asi od trinástich rokov vyskúšal viaceré športy – basketbal, stolný tenis, atletiku. Otec ma priviedol k športom ako lyžovanie na monoski sledge, tenis, neskôr som okúsil aj sledge hokej… Proste všetko, čo sa dalo. K tenisu ma práve v tom čase priviedol otec a tiež prvý tréner M. Gabko v športovom klube Altius, ktorý bol súčasťou školy na Mokrohájskej. Intenzívnejšie som sa venoval lyžovaniu a práve tenisu. Neskôr som si vybral tenis pre lepšie podmienky, keďže som z Bratislavy. - Pristavme sa najprv pri pravidlách. Aké má zásadné odlišnosti tenis na vozíku v porovnaní s tenisom chodiacich?
– Tenis na vozíku má dve kategórie, podľa postihnutia rúk. Tí, ktorí majú narušenú hybnosť všetkých štyroch končatín, hrajú tenis s raketu pripevnenou na ruke leukoplastom alebo tejpom. Patria do kategórie QUAD. To je akoby vedľajšia kategória. V tej hlavnej sú všetky ostatné postihnutia spojené dokopy – amputári, poúrazové stavy, pooperačné stavy, vývojové a pohybové chyby od narodenia a všetky ďalšie postihnutia. Rozhodujúce je, že všetci majú zdravé ruky.
- A čo pravidlá pri samotnej hry?
– Hlavný rozdiel je v dvojdopade loptičky. To znamená, že hráč na vozíku môže hrať na jeden dopad, ale môže hrať aj na dva. Je to na ňom. Prvý dopad musí ísť do dvorca, druhý už môže ísť mimo neho. Čím je tenis na vyššej úrovni, tým je hra rýchlejšia. Hráč sa preto snaží loptičku odohrať už po prvom dopade na kurt. Ešte jedno podstatné pravidlo – vozík sa berie ako súčasť tela a hráč nesmie odlepiť zadok od sedačky. Ak tak urobí, je to porušenie pravidiel, ktoré sa trestá stratou bodu.
- Tenis na vozíku je riadený Medzinárodnou tenisovou federácie (ITF) rovnako ako štandardný tenis. Akú podobu má váš okruh turnajov?
– Tenis na vozíku je v princípe organizačne zabezpečovaný rovnako ako tenis chodiacich. Rovnaké turnaje, tímové súťaže, štruktúra turnajov, rovnaké pravidlá pri ubytovaní, transporte na dvorce. Tenisti na vozíku hrajú aj na grand slamoch – 4 najväčšie turnaje v sezóne, akurát s tým rozdielom, že na týchto grandslamových turnajoch hrajú len prví ôsmi najlepší v aktuálnom rebríčku. Ročne sa koná po celkom svete asi 160 turnajov. Ja odohrám takých 12 až 15 za sezónu. Môžem hrať aj častejšie, ale to je otázka financií. Hráč, ktorý sa prihlási na turnaj, má po organizačnej stránke všetko špičkovo zabezpečené a aj preto sa hovorí, že tenis na vozíku je jeden z kráľovských športov telesne postihnutých.
- Určite vás finančne podporuje domáci zväz a tenis je predsa na turnajoch veľmi dobre dotovaný…
– Nooo, až také jednoznačné a jednoduché to zase nie je. Mám podporu zo Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov. Ročne mi zväz uhradí asi polovicu nákladov na turnaje a dopravu. A ak si niekto myslí, že aj pre tenis na vozíku sú vypisované také vysoké odmeny ako u chodiacich, tak je na veľkom omyle. Dotácie turnajov máme medzi 3-tisíc eur na malých až po 30-tisíc eur na najväčších turnajoch. Za víťazstvo vozičkár dostane od 300 až po približne 1 400 eur podľa veľkosti turnaja. Tie najväčšie turnaje však vyhrávajú len hráči z prvej desiatky rebríčka. Tam je pekelne ťažké sa dostať. Hráči z prvej desiatky hrajú fenomenálny tenis, ktorý má dynamiku, silu, rýchlosť, je veľmi pútavý.
- Takže už vieme, že v prvej desiatke nefigurujete. Ako hodnotíte sezónu?
– Tento rok som skončil na 51. mieste v dvojhre. Približne rovnako som na tom aj vo štvorhre, kde nemám stabilného partnera. Väčšinou pred turnajom sa s niekým dohodnem, že si zahráme aj štvorhru. S tohtoročnými výsledkami však nie som spokojný. Mal som vyššie ciele. Avšak kvôli viacerým prerušeniam v športovej príprave, a priznávam, aj kvôli nižšej tréningovej sebadisciplíne, to nebol najvydarenejší rok.
- Aké bolo vaše najlepšie umiestnenie, s akými výsledkami sa môžete pochváliť?
– Najvyššie som bol v roku 2010 na 31. mieste. Mal som však tri roky pauzu, kedy som vôbec nehral, a vypadol som zo svetového rebríčka. A úspechy? Účasť na paraolympiáde v Pekingu, spomínané 31. miesto vo svetovom rebríčku z vyše 500 hodnotených svetových tenistov. Dosiahol som aj viac víťazstiev na menších turnajoch, no žiaden z nich nijako nevyzdvihujem. Cením si tiež všetky výhry nad hráčmi z prvej dvadsiatky svetového rebríčka.
- Ako často a hlavne s kým trénujete, keď ste v úvode nášho rozhovoru uviedli, že tenis na vozíku na Slovensku prakticky neexistuje?
– Trénujem približne štyrikrát do týždňa, niekedy päťkrát, podľa náročnosti tréningov. Mám trénera, ktorý ma zároveň podúča aj o zákutiach psychiky a kondície v súťažnom tenise. Tenis na vozíku je oproti tenisu chodiacich pomalší po taktickej stránke. Po technickej stránke je však veľmi podobný, aj prevedenie úderov je ako u chodiacich tenistov, preto sa trénujú podobné veci. Vozík je športový – ľahší, pevnejší, so šikmými bočnými kolesami, čo umožňuje rýchly pohyb vpred a aj do strán. Stojí plus-mínus štyritisíc eur.
- Z toho, čo sme sa dozvedeli, jednoznačne vyplýva, že tenis na vozíku si na Slovensku vyžaduje systémovú zmenu. Čo by sa malo urobiť, aby na Slovensku ožil?
– Dopredu sa pohneme jedine vtedy, keď sa vytvorí ucelený systém rozvoja tohto športu. Začať sa musí propagáciou, náborom detí so záujmom o šport, vytvorením potrebných tréningových stredísk, kde môžu vozičkári začať hrať tenis.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/podakovanie-tym-ktori-najviac-pomohli/
https://www.vozickar.info/polepsila-sa-opat-chodi-do-prirody/
https://www.vozickar.info/hendikep-povysil-na-zlate-vitazstvo/
