Voľný pád zvláda vozičkár omnoho lepšie
Zadal som do vyhľadávača heslo – veterný tunel. Otvorím prvú ponúkanú stránku, potom druhú… a zakaždým čítam niečo iné. Na jednej píšu, že let vo veternom tuneli je vhodný aj pre telesne hendikepované osoby, vozičkári vraj spoznajú nový, skôr už zabudnutý rozmer pohybu. Na druhej stránke o tom istom tuneli je zdôraznené, že lietanie je určené všetkým fyzicky zdravým osobám od piatich rokov veku. Pravdu asi zistím až v tuneli.
********************
Zastavujeme pred jediným veterným tunelom na Slovensku – HURRICANE FACTORY Tatralandia v Liptovskom Mikuláši. Parkovisko pred budovou je síce malé, ale vyhradené miesto pre vozidlo s parkovacím preukazom osoby s ŤZP tam nechýba. Vstup do budovy je dostatočne široký aj pre elektrický invalidný vozík. Privíta nás recepčná, ktorá sa nám okamžite začne venovať. Po základných administratívnych úkonoch prechádzame k veternému tunelu, nazývanému aj simulátor voľného pádu.
Takto to nezvládnem (ani keď motyka vystrelí)
Chvíľu sa pozeráme na lietajúcich odvážlivcov. Ja sa sústreďujem na to, ako sa letci cez úzky vstup dostávajú do víru vzdušného sveta. Najprv vojde do vertikálneho tunela inštruktor, potom sa klient chytí okraja vstupu, urobí veľký krok dopredu, inštruktor ho predkloní a prudký vietor vanúci zospodu ho dvihne.
Tak tento postup z invalidného vozíka nezvládnem, hovorím si v duchu. Inštruktor, ktorý pred letom našej skupiny vydáva pokyny, akoby moje obavy tušil. Vysvetľuje mi, že všetko bude v pohode, nie som prvý vozičkár, ktorý chce lietať. Verím mu. Z prezliekacej miestnosti s WC vyčlenenej pre imobilných vychádzam už oblečený v leteckej kombinéze, na kolenách mám prilbu. Inštruktor ma tlačí do predletového priestoru. Najprv mi do uší zatlačí štuple proti hluku, nasadím si prilbu a potom mi zakričí, že skúsime vojsť do vertikálneho tunela úzkym vstupným otvorom.
S vozíkom Quickie Neon od firmy Letmo to nie je žiadny problém. Sme dnu. Pozerám sa dole. Vozík stojí na pevnom oceľovom pletive s veľkými okami. Zdola počuť aj cez tlmiče zvuku hluk silných kompresorov, ktoré hore tlačia (zatiaľ) len mierny prúd vzduchu. Mám však naštudované, že rýchlosť vetra, ktorý v tomto vertikálnom tuneli tlačí všetko dohora, môže prekročiť hranicu 250 km/h. V tej chvíli sa však zamýšľam nad niečím iným – prečo ma vlastne inštruktor vtrepal dnu, veď s vozíkom isto lietať nebudem. Možno sa mám len zoznámiť s priestorom, v ktorom čochvíľa budem bez vozíka. Prvý raz po viac ako desiatich rokoch.
Visím vo vzduchu (no obesený nie som)
Inštruktor ma po chvíli vytlačí von do predletového priestoru, no nestihnem sa ho opýtať, prečo sme tam vôbec boli. Situácia naberá na akčnosti. Pristúpi k nám druhý inštruktor. Vstúpia do tunela a postavia sa z dvoch strán k vstupnému otvoru. Naklonia sa ku mne. Chytím ich okolo krku. Inštruktori urobia so mnou dva rýchle úkroky a… Ja už skutočne plachtím vo vzduchu.
Prvý pocit – cítim síce, že líca mi vibrujú ako na niektorých vtipných videách na YouTube, ale dýchať môžem bez problémov. Druhý pocit – tlak vzduchu zospodu ma ohne ako luk – nohy a hlava sú najvyššie. Najprv cítim tlak pozdĺž celej chrbtice. Po chvíli tento pocit ustúpi. Som v pohode. Uvedomím si, že zrejme platničky presne zapadli na miesto, kde patria. Azda ani najlepší masér by to neurobil lepšie a určite nie rýchlejšie.
Sledujem pokyny inštruktorov – bradu dvíhať dohora, ruky v oblúku predpažiť na úrovni tváre. Nohy nevidím, necítim, azda sa nehýbu. Chvíľami visím vo vzduchu na jednom mieste. Už moje telo vie, aspoň na malinku chvíľočku, čo je to bezváhový stav. V inom momente precítim, čo je to voľný pád. Znie to neuveriteľne, ale stačí zmeniť polohu prstov, vystrieť ich, roztiahnuť a mení sa poloha celého tela na vzdušnom vankúši.
Po prvotnom sústredení sa len na seba, či robím všetko tak, ako nám bolo povedané počas predletovej prípravy, začínam vnímať už aj okolie – inštruktorov po stranách, ľudí za preskleným valcom sediacich v pohodlných kreslách, rozvalených na veľkých vankúšoch na zemi. Mnohí sú odetí len v plavkách, veď na simulátor voľného pádu si odskočili z blízkych bazénov Tatralandie. Keď chcem kývnuť tým vonku na pozdrav, okamžite sa začnem točiť v smere vodorovnej osi tela. Mám pocit, že aj na žmurknutie moje telo reaguje zmenou polohy, rýchlosti či smeru letu.
A nakoniec prichádza záverečná fáza – inštruktor ukáže mužovi sediacemu v riadiacej kabíne prst dohora. Na to sa ešte hlasnejšie rozrevú kompresory. Cítim, že rýchlosť vzduchu sa zvyšuje. Stúpam, samozrejme pod neustálym dohľadom inštruktora, bez akéhokoľvek odporu vyššie a vyššie. Uvedomujem si, že už roky som to nezažil – s ľahkosťou sa pohybovať hore – dole, zhora sa pozerať na ľudí, nemusieť vyvinúť prakticky žiadnu námahu, aby som zmenil polohu, necítiť tlak na sedaciu časť tela, chrbát.
Užívajúc si tieto už dávno zabudnuté pocity som si prakticky ani neuvedomil, kedy sme sa z neprehľadnej hornej časti letového priestoru, teda z výšky viac ako päť metrov dostali späť dole. Stále však plávame na vzduchovom vankúši. Sústreďujúc sa na perfektné pocity z letu len ako v hmle registrujem, že môj let sa končí. Inštruktori sa postavia na okraj tunela pri úzkom vstupnom otvore. Znovu ich chytím okolo krku… A v ďalšej chvíli už sedím na vozíku. Vrátil som sa do svojej (šedej) reality. Ale stálo to za to.
Páni inštruktori – Ivan Majling a Peter Lukáč – ďakujem.
********************
Takto som teda vnímal svet, do ktorého ma pustili v HURRICANE FACTORY v Liptovskom Mikuláši. Svet, tak trochu futuristicky, nadčasový. Jedným dychom ale musím dodať, že zároveň až živočíšne reálny. Veď sa mi splnil ďalší adrenalínový sen, v čo som už na vozíku vôbec nedúfal. Predstavme si tento svet tentokrát, tak povediac oficiálne. Na naše otázky odpovedala Lucia Slováková, manažérka spoločnosti.
Erotogénna zóna (odpochodovala do uší)
- Začnime rozporom, na ktorý som narazil pri internetovom vyhľadávaní informácií o slovenskom simulátore voľného pádu – je otvorený aj pre vozičkárov alebo len pre fyzicky zdravé osoby?
– Lietať môžu samozrejme aj ľudia, ktorí k nám prídu na invalidnom vozíku. Dokonca sme robili akciu, ktorá bola určená len pre vozičkárov. Pod pojmom fyzicky zdravá osoba sa chápe človek, ktorý nemá aktuálne problémy s kĺbmi, chrbticou, netrpí akýmikoľvek bolesťami. Naďalej chceme dať možnosť ľuďom na vozíku zaradiť sa aspoň na chvíľu medzi zdravých. A práve táto naša ponuka im to umožňuje.
- Aký je teda rozdiel medzi zdravým a telesne hendikepovaným letcom vo veternom tuneli?
– Zrejme mnohí budú prekvapení, ale z určitého uhlu pohľadu je vozičkár oproti zdravému letcovi v určitej výhode. Nakoľko nedokáže hýbať nohami, lepšie udržiava stabilnú polohu nôh. Mnohokrát preto rýchlejšie dosahuje, nazvala by som to bezproblémový let. Simulátor voľného pádu si môžu samozrejme vyskúšať aj tí, ktorí majú v nohách kŕče a nedokážu ich ovládať. Práve preto sú v tuneli s hendikepovaným letcom vždy dvaja inštruktori. Podľa všeobecných podmienok lietať môžu deti od piatich rokov veku. Horná hranica je limitovaná jedine fyzickou kondíciou človeka a túžbou zalietať si.
- Koľko vozičkárov si už vyskúšalo adrenalínové lietanie na vzduchovom vankúši a vyviedol niektorý z nich inštruktorov z pohody?
– Nevedieme samostatnú štatistiku hendikepo-vaných letcov, ale minimálne päťdesiati už zažili pocit voľnosti v našom veternom tuneli. A nejaký krízový moment? To v žiadnom prípade. Naši inštruktori sú profesionáli, zvládnu každú situáciu bez toho, aby mal klient pocit akéhokoľvek ohrozenia. Sami dokážu pri omnoho vyššej rýchlosti vetra predvádzať aj mimoriadne náročné figúry, takže let s hendi-kepovaným či zdravým klientom zvládajú bez problémov.
- Skôr sme mali na mysli nejakú vtipnú situáciu.
– Špecifické zážitky s vozičkármi v tuneli inštruktori nemajú. Skutočne sa lietanie vozičkára a zdravého človeka zásadne nelíši. Skôr z letov týchto dvoch kategórií vyplynulo poznanie, že ľudí netreba rozdeľovať a posudzovať podľa nejakého hendikepu, pretože sú naozaj veci a disciplíny, v ktorých môžu byť a sú lepší. Ale jeden úsmevný postreh predsa len spomeniem. Vraj niektorým ľuďom, ktorí majú problémy s nohami, sa erotogénne zóny presúvajú inde, napríklad do uší. A niektorí inštruktori mali pocit, keďže predtým ako ide človek lietať, musí si dať do uší štuple, že je to skutočne pravda :-).
- Ešte jedna technická otázka – predstavte veterný tunel či simulátor voľného pádu rečou matematiky?
– V 14 metrov vysokej letovej komore s priemerom 4,3 metra prúdi vzduch dohora rýchlosťou až do 270 km/h. Návštevníci v nej môžu zažiť rovnaký pocit voľného pádu a lietania ako pri zoskoku z lietadla. Už tri minúty v stimulátore zodpovedajú 3 až 4 zoskokom z lietadla z výšky 4-tisíc metrov. Do zvislej komory, ktorej prvých päť metrov je presklených, vháňajú vzduch ventilátory s výkonom 1 420 kW. Obrie ventilátory poháňajú štyri motory s výkonom 355 kW.
Hurikán je prekonaný (HURRICANE FACTORY je najsilnejší)
Záverečná poznámka autora: Stupnicu sily vetra, ktorá sa používa dodnes, vytvoril v roku 1838 Ír Francis Beaufort. Mierny vietor má podľa nej rýchlosť 12 – 19 km/h, silný vietor 39 – 49 km/h, víchrica 75 – 88 km/h a hurikán ako najvyšší stupeň rýchlosti vetra viac ako 118 km/ h. V tom čase írsky vedec nemohol ani len tušiť, že tabuľku rýchlosti vetra bude treba rozšíriť o ďalšiu rýchlostnú hranicu – simulátor voľného pádu 270 km/h.
