Monika Velacková: „Nech vidia, že vozík nie je brzdou rozvoja hocꞌ aj umeleckých ambícií“

od Ján Szabó · 8.10.2018

#vozmen Cestovanie Inšpirácia Príbeh Reportáž

Páčil sa Vám článok? Prosím, ohodnoťte ho

Monika Velacková: „Nech vidia, že vozík nie je brzdou rozvoja hocꞌ aj umeleckých ambícií“

4.7 (94.44%) 36 hlasov

Článok ponúka: Príbeh mladej ženy, ktorá, pokiaľ k tomu nie je okolnosťami donútená, neberie svoj telesný hendikep do úvahy. Monika Velacková je pozitívnym príkladom pre tých, ktorí si myslia, že na vozíku sa nedá aktívne žiť – vzdelávať sa, pracovať, cestovať a zabávať sa.

Hlavnou postavou príbehu, ktorý začínate čítať, je ambiciózna, sebavedomá, vnútorne vyrovnaná mladá žena Monika Velacková (28). Narodila sa s rázštepom chrbtice, no z kalicha života sa opája plnými dúškami. Ako sama vraví, je obyčajnou ženou na invalidnom vozíku, ktorá sa nesťažuje, ale žije. A práve tým je jedinečná, lebo svojím prístupom k životu je pozitívnym príkladom pre mnohých.

Nemá potrebu citovo podfarbovať negatívne chvíle, ktorým neraz musela čeliť. Len vecne pomenováva to, čo už bolo „cez čiaru“. Radostnými, pestrými a rozmanitými, farbami však doširoka vymaľováva všetko, čím žije ako ktorýkoľvek iný zdravý človek.

■ Školy nie sú pripravené na žiakov s telesným postihnutím

Už školské roky Moniku obrnili proti nevšímavosti, neochote. Realita jej do detskej tváre chrstla skutočnú podobu podpory štátu v integrácii zdravotne postihnutých do zdravej spoločnosti. Oslovené základné školy v Trenčíne telesne postihnuté dieťa nechceli prijať. Jej mame, aby sa jej zbavili, riaditelia unisono milo, no s dešpektom vraveli to isté. Pre „také“ deti je určená špeciálna škola na Mokrohájskej v Bratislave.

Nakoniec sa jednej riaditeľke uľútostilo matky, ktorá nechcela poslať malé dieťa do internátnej školy. A tak Monika mohla navštevovať Základnú školu Petra Bezruča v Trenčíne, ktorá však, ako všetky ostatné, vôbec nebola prispôsobená pre žiaka na vozíku. Do budovy bol síce nájazd, no potom už všade naokolo na ňu „útočili“ schody. Prvé roky mala Monika triedu na prízemí, v druhom stupni už na poschodí. Takže rodičia ju nosili na rukách hore schodmi, po vyučovaní ju znášali dole.

„Aby sme pre školu získali schodolez, založili sme občianske združenie. Prácne vyzbierané peniaze nám však firma spreneverila. Priznať ale treba, že vedenie školy sa mi snažilo pomáhať ako sa dalo. Mala som asistenta učiteľa, vybudovali mi bezbariérové WC, ústretoví boli pedagógovia i spolužiaci. A keď som odchádzala, riaditeľka vyhlásila, že takých úspešných žiačok ako som bola ja, by chcela mať viac,“ spomína Monika Velacková.

Až keď bola Monika v 9. ročníku, združenie si časť peňazí na schodolez vysúdilo späť. A keďže za ten čas pribudli aj nejaké peniažky od samosprávy, škola si dala vybudovať klasický výťah. A ten už odvtedy poslúžil viacerým telesne postihnutým žiakom.

RIADITEĽ GYMNÁZIA TELESNE POSTIHNUTÝCH ŠTUDENTOV NECHCEL

Školské peripetie sa však ukončením základnej školskej dochádzky neskončili. Napriek tomu, že Monika Velacková bola jednotkárka, na trenčianskom gymnáziu ani prijímací pohovor nemohla absolvovať.

„Riaditeľ sa jednoznačne vyjadril, že on telesne postihnutých žiakov v škole nechce. Pre takých je vraj škola v Bratislave. A tak som sa prihlásila na Obchodnú akadémiu v Trenčíne. Vopred som ich o mojom zdravotnom stave neinformovala. Po testoch som skončila na štvrtom mieste v zozname prijatých,“ hovorila o ďalšej anabáze Monika Velacková.

Znovu trieda na poschodí, rodičia, neskôr spolužiaci ako nosiči. Až po čase Monika objavila bočný bezbariérový vstup do školy, pribudlo bezbariérové WC. A všetci si postupne zvykli na študentku, ktorá sa pohybovala v triede, po chodbách na vozíku.

„Spolužiaci ma bežne brávali aj v počas vyučovania do iných tried. Šup na zadné kolesá a dostali sme sa kamkoľvek. Riaditeľ sa vždy bál, že padneme. A preto vybavil zapožičanie schodolezu, ktorý sa už potom používal,“ spomínala na stredoškolské obdobie Monika Velacková.

■ Hudobné gény zdedila od neznámeho „darcu“

Nielen kdejakými pestvami sa Monika zapísala do análov obchodnej akadémie. Spolu so štyrmi zdravými chlapcami založila popovo-rockovú kapelu s názvom C Double BB. Už ako stredoškoláčka hrala na trenčianskom Námestí mieru plnom ľudí. Nemala trému, v duchu si hovorila: „Nech vidia, že vozík nie je brzdou rozvoja hocꞌ aj umeleckých ambícií.“

A hudba ju sprevádza dodnes. Hrá na klávesoch v kapele Gladiator revival, s ktorou koncertuje po celom Slovensku. Je v nej jedinou ženou, takže „parťáci“ sa o ňu vzorne starajú. A ako reagujú na hudobníčku vo vozíku diváci, fanúšikovia skupiny Gladiator revival? Monika s úsmevom odpovedala:

„Často si to ani nevšimnú, keď som zastrčená za klávesmi. Ale niekedy vidím tie prekvapené pohľady, keď ma chalani po koncerte spoza nich vynesú a trepú vozík dole z pódia.“

Monika Velacková po obchodnej akadémii absolvovala bakalárske štúdium na Žilinskej univerzite v Žiline a magisterské na Univerzite Palackého v Olomouci v odbore učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a hudobného umenia. Študovala dva roky aj na Súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša v Topoľčanoch, no momentálne ho má prerušené.

„Kvôli práci a aj občasným zdravotným problémom to už nie je až tak jednoduché celé dni cvičiť na klavíri. Azda to štúdium na konzervatóriu raz dokončím,“ váhavo ako náročné novoročné predsavzatie vyriekla Monika.

DÔVERNEJŠIE A PIKANTNEJŠIE O TELE HUDOBNÍČKY

Čo sa práce týka, Monika toho zvláda viac ako mnohé zdravé ženy. Ešte donedávna učila angličtinu v ZŠ s MŠ Pod hájom v Dubnici nad Váhom. Od júla tohto roku je už zamestnaná v jednej obchodnej firme. Popri tom však naďalej učí hru na klavír v Základnej umeleckej škole v Dubnici nad Váhom. Pravidelne koncentruje, hudobne sa vzdeláva. A aj preto nás zaujímalo, po kom vlastne zdedila hudobné nadanie?

„Netuším. V rodine sme nikdy nemali nejakého výrazného muzikanta. Len dedo kedysi amatérsky hrával na trúbke. Doma si z toho robím srandu a tvrdím, že som jednoznačne adoptovaná. Hrám hlavne na klavír, ten mi je srdcu najbližší. No niekoľko rokov som sa učila hrať aj na gitaru, zobcovú flautu a chodila som na spev. Okrem toho mám úchylku kúpiť si každý hudobný nástroj, ktorý sa mi páči. A preto si doma brnkám jednoduché detské pesničky na čomkoľvek, čo vydáva zvuk,“ so smiechom prezradila Monika Velacková.

A my prezradíme na nadanú hudobníčku niečo dôvernejšie, pikantnejšie. Husľový kľúč s basovým kľúčom, ktoré spolu tvoria srdce s klaviatúrou uprostred. To je netradičné tetovanie na vnútornej strane zápästia, ktoré nie je až tak dôsledne schované pred zvedavými očami. Moniku však zdobí ešte aj „kerka“ jej veľkej „lásky“, ktorú nie každý uvidí. Vzadu na pravú lopatku jej kamarát vytetoval veľké koncertné krídlo.

■ Cestovateľskú vášeň ani vozík nepribrzdí

Myslíte si, že na jednu ženu na vozíku, napohľad krehkú ako lupeň zmrazenej ľalie, je tých aktivít už dosť? Mýlite sa, v odkrývaní Monikiných radostí života pokračujeme. Ona je totiž ako živé striebro. Pokojná je azda len keď spí. Jej mama tvrdí, že taká bola odmala. Chodiť nemohla, no aj tak ju museli strážiť. Vždy sa im niekam odplazila a museli ju hľadať.

Azda aj preto je jej veľkým koníčkom cestovanie. Hoci je na vozíku, počet navštívených krajín jej kde-kto môže závidieť. Taliansko, Grécko a Chorvátsko spoznávala ešte s rodičmi. Okolité krajiny – Česko, Maďarsko či Rakúsko – sú takou povinnou jazdou. Nórsko je už o niečom inom. Srdcovkou pre Moniku je však Anglicko, ktoré už navštívila viackrát.

„Šimon, jeden z mojich najlepších kamarátov sa odsťahoval do mesta Dover na juhovýchode Veľkej Británie. Oproti Francúzsku. Preto moje letné cesty posledné roky smerujú práve tam. Samozrejme, vždy si pozriem aj Londýn a okolité mestá – Folkestone, Canterburry, St. Margareth,“ hovorila o svojich cestách Monika Velacková.

KARAVANOM CHARLEY TRAMP PO ANGLICKU

Malé tiché mestečko Dover má pre ňu neskutočné čaro. Keďže vie po anglicky, cíti sa tam ako doma. Ako rodená Angličanka u kamaráta býva vo veľmi starom typickom anglickom dome. Najväčšou dominantou a najúžasnejším miestom v Doveri, ako vraví Monika, sú White Cliffs of Dover. Biele vápencové útesy, ktoré sa majestátne týčia nad prístavom. Je z nich dovidieť z jednej strany na prístav, z druhej na celé mesto. A oproti skalám sa v diaľke črtá pevnina francúzskeho pobrežia. Prekrásny pohľad.

„Milujem tie skaly. Sedíme tam s kamarátom len tak, dlhé hodiny pozeráme na more a rozprávame sa. Človek vtedy zabudne na všetku zlú realitu a žije si tam v takom inom svete. Cesta v lete do Anglicka je vždy taký útek od reality. Vôbec mi nejde o dovolenku, ale o to, ako zmiznúť mimo reálny svet a nemať žiadny plán. Proste len tak zo dňa na deň spontánne robiť to, čo zrovna chcem. Neriešiť prácu, povinnosti, starosti…,“ Monika nám tak trochu odkryla svoj vnútorný svet túžob a zmyslu bytia.

Do Anglicka vždy cestovala lietadlom. Keď si však vlani prečítala na portáli Vozickar.info o karavane Charley Tramp, hneď si povedala:

„Ísť do Anglicka na ňom, to by bola ꞌpeckaꞌ. Zastaviť sa, kdekoľvek chcem a ostať tam ako dlho chcem, to je čistá sloboda. Neviem sa dočkať,“ so vzrušením v hlase vyprávala Monika.

Dodala, že s karavanom by mohla navštíviť aj ďalšie významné anglické mestá. Láka ju aj Švédsko či Škótsko. Priateľov má aj v Kanade a v Texase.

„Život mám ešte pred sebou a tak dúfam, že raz navštívim aj tieto miesta.“

■ Monika Velacková rada vyskúša každú novú „hlupotinu“

Tá túžba po cestovaní v karavane má tak trochu adrenalínový podtón. A tak sme zabŕdli aj do tejto témy. Urobili sme dobre. Dostali sme možnosť „vykresliť“ novú podobu mladej kreatívnej ženy, ktorá sa premení aj na krásnu Amazonku.

„Adrenalín, to je moje. Mám dokonca zoznam vecí, ktoré chcem zažiť. Už sme to s kamarátom začali realizovať. Najprv také bežné aktivity – jazda na koni, let vyhliadkovým lietadlom, streľba z rôznych zbraní, jazda na terénnej štvorkolke, preteky na autách, tetovanie… Veľmi ma láka zoskok padákom, no všetci mi vravia, že je to nebezpečné s mojou diagnózou. Takže to si nechám až na dôchodok, keby náhodou…,“ so šibalským úsmevom menovala svoje adrenalínové „skalpy“ Monika Velacková. A ešte dodala, že je veľmi spontánny človek, takže ak na nejakú „hlupotinu“ narazí, určite ju rada vyskúša.

Monikina streľba z rôznych zbraní nie je veľmi častou záľubou nežného pohlavia. Zákonite nás okamžite „oslovila“. Ten luk by bol ešte v poriadku. Monika sa s ním skamarátila počas štúdií v Olomouci (Česko). A keď napne tetivu luku, vyzerá ozaj vznešene a zároveň hrozivo. Ako bájna Amazonka, ktorá pútala krásou a bojovným duchom zároveň.

Na Slovensku Monika chcela pokračovať v tejto aktivite, no chýbala jej výstroj. A tak sa prihlásila do projektu Nezastaviteľní, ktorého cieľom je zbierať peniaze na zakúpenie špeciálnych športových potrieb a pomôcok pre ľudí s telesným postihnutím. Monika sa veľmi potešila, keď ju vybrali spolu s ďalšími dvanástimi ľuďmi, ktorí chcú športovať napriek hendikepu.

V OKOLÍ TRENČÍNA NEMÁ KDE NAŤAHOVAŤ TETIVU LUKU

„Takto som získala kvalitný luk, ktorý sa individuálne upravuje pre potreby každého lukostrelca. Žiaľ, v Trenčianskom kraji je to takmer zabudnutý šport. Nie je veľa možností, kde sa dá zastrieľať si z luku. Skoro každú nedeľu bývajú tréningy klubu tradičnej lukostreľby v Piešťanoch. A tak, keď sa mi dá, cestujem tam, aby som si mohla zastrieľať. Tetivu luku môžem napínať aj vo Viničnom pri Bratislave alebo v Žiline. Párkrát som bola aj tam, ale predsa len, je to dosť ďaleko. Preto sa viac venujem streľbe z pištolí. Strelnicu máme aj v Trenčíne,“ vysvetľovala Monika Velacková.

Strieľala už z viacerých druhov zbraní. Na našej najpoužívanejšej sociálnej sieti je odfotografovaná dokonca s ľahkým guľometom. Monika vlastní aj zbrojný pas. Už si kúpila športovú malokalibrovku, no to sa jej máli. Zvažuje kúpu niečoho silnejšieho.

Na rozdiel od hudobných génov, tentokrát pátranie po vzore, ktorý ju pritiahol k zbraniam, je presne identifikovateľný. Jej otecko bol profesionálnym vojakom.

Monika je proste živel. Už len vymenovanie všetkých jej aktivít človeka unaví, no ona by sa najradšej zase niekam vybrala. Chodiť síce nemôže, ale dostane sa takmer všade. Jej nohami sú kamaráti, ktorí ju berú ako seberovnú. A keď treba, tak ju prenesú, vynesú či odnesú. Hlavne nech je zábava.

„Žijeme len raz a nemá zmysel zamýšľať sa, prečo sú veci také, aké sú. Život si treba užiť,“ to je Monikine životné krédo.

■ Asistenciu museli priznať, tak strašia posudkovým lekárom

Keď prejdeme na záverečnú tému – kompenzácie a starostlivosť štátu o zdravotne postihnutých, Monika zvážnie a zrak jej potemnie. Za to, že sa snaží, aby nebola rozvalená na preplnenej záchrannej sociálnej sieti, sa jej štát odmenil tým, že jej všetky peňažné príspevky na kompenzáciu sociálnych následkov zdravotného postihnutia zobral. Peňažný príspevok na asistenciu poberala asi rok. Potom to už bolo len symbolických tridsať eur mesačne na jednu asistentku, pretože svojim príjmom prekročila 5-násobok životného minima.

Situácia sa od júla zmenila. Žiadateľ má nárok na asistenciu bez ohľadu na výšku príjmu. A tak Monika opätovne požiadala o príspevok na asistenciu. Priznali jej asistenciu 3 a pol hodiny denne, ale obratom ju predvolali na prešetrenie zdravotného stavu posudkovým lekárom.

„Takže uvidíme, či mi z tých mizerných 3,5 hodín ešte niečo neukroja. Určite sa im opäť budem zdať až priveľmi zdravá,“ predvída reštrikčnú snahu úradníkov nedať peniaze tým, ktorí sú aktívni.

NESPRAVODLIVÉ, DEMOTIVUJÚCE, PRIBRZDENÉ…

A keďže jej ďalšie vyjadrenia k tejto téme sú mimoriadne trefné a nemáme k nim čo dodať, uverejňujeme ich na záver bez redakčného komentára.

„Náš ꞌsociálnyꞌ štát (vyslovené ozaj tvrdým jasne ironickým tónom – poznámka autora) a kompenzácie? To je kapitola samá o sebe. Podporujeme flákačov a nie ľudí, ktorí sa snažia. Príde mi úplne hlúpe, ako to funguje. Niekto sedí „za pecou“, pomaly nevychádza z domu a dostane na benzín, vozík, auto. No človek, ktorý sa snaží byť nezávislý – vyštuduje, pracuje… Takého zotrú, lebo asi zarába viac ako teta v kancelárii na úrade a to ich štve.

Nepochopím skúmanie príjmov u osôb s ŤZP. Vozík – kripeľkáru predsa potrebujem, či sedím doma alebo v práci. A auto? To využije pracujúci s telesným postihnutím omnoho viac ako ten, ktorý sedí doma. Ale toto asi u nás na ministerstve sociálnych vecí nechápu. Zarobíš si? Tak si kúp. Smutné. Pritom ja svojimi daňami, na rozdiel od toho, čo sedí doma, prispievam aj do štátneho rozpočtu. Napriek tomu z môjho platu väčšia časť ide na lieky a kompenzácie, ktoré mi štát nepreplatí.“