Lenka Ďurdinová pred ťažkým rozhodnutím

Život na zázrivských kopaniciach je ťažký. Všetko je v kopcoch. Do obchodu ďaleko, za zábavou treba šliapať kilometre. Čo však tí, ktorí ani kráčať nemôžu. Pre tých je bytie v Zázrivej stokrát, ba tisíckrát ťažšie, zložitejšie. A napriek tomu Lenka Ďurdinová (26) svoju rodnú obec „dotiahla“ až do Južnej Ameriky.

• Bariéry, ktoré vytvára štát, ťažia chorých najviac

To je však dlhý príbeh, ktorý začína jej narodením s detskou mozgovou obrnou. Lenka od prvých chvíľ, kedy dokázala hodnotiť svoje okolie, vnímala bariéry, ktoré znižovali kvalitu jej života. A ako poznamenala pri našom stretnutí, veľa sa za tie roky nezmenilo. Nielen v Zázrivej, ale ani na Slovensku. Bariér, s ktorými sa musí boriť, je stále veľa.

„Ak by som mala teraz narýchlo povedať, ktoré bariéry vozičkárovi najviac sťažujú život, ani by som ich nevedela pomenovať. Nie pre to, že by som si na konkrétnu bariéru nevedela spomenúť. Je ich v mojom živote toľko, že neviem, ktorú vysloviť ako prvú,“ vraví Lenka Ďurdinová.

Mohli by to byť pre invalidný vozík ťažko priechodné chodníky, schody pred takmer každým obchodom v obci, kopcovitý terén… Omnoho lepšie na tom nie je ani okresný Dolný Kubín. Nemocnica na kopci, len jedna či dve reštaurácie s bezbariérovým prístupom a bezbariérovými sociálnymi zariadeniami. Aj nový občiansky preukaz či pas je problém, pretože budova dolnokubínskej polície je pre vozičkára absolútne neprístupná.

„Omnoho viac ako architektonické bariéry ma však ťažia tie, ktoré vytvára štát voči nám, ktorí sme ťažko zdravotne postihnutí. Od mala musím dokazovať a potvrdzovať, že danú kompenzačnú pomôcku potrebujem, mám na ňu nárok. Úradníci majú tendenciu v zmysle zákona rozhodovať, že na niečo nemáme nárok a nie pomáhať nám, aby sme dostali to, čo nám uľahčí život,“ smutne vraví Lenka Ďurdinová.

Aby sme sa dostali na radostnejšiu vlnu Lenkinho života, zmenili sme tému. Ostali sme síce v Dolnom Kubíne, ale presunuli sme sa do Špeciálnej základnej školy, ktorú navštevovala. Tam ju po prvý raz „oslovil“ šport, s ktorým to dotiahla až do brazílskeho Rio de Janeira. Vlani totiž okúsila pre každého športovca tú najúžasnejšiu atmosféru na paraolympijských hrách, kde zažila mnoho krásnych chvíľ a športových zážitkov.

• Na svojom prvom veľkom turnaji v Kanade zažiarila

 „Naša učiteľka Jana Matisová raz prišla do triedy s plným vedrom loptičiek, ktoré sa používajú v bocci. A tak sme všetci skúšali s nimi hádzať na cieľ. Mňa tá hra zaujala natoľko, že som sa jej od roku 2005 začala systematicky venovať. Už pod odborným dohľadom,“ spomínala na prvé dotyky s týmto paraolympijským športom Lenka Ďurdinová.

Ako sa v krátkom čase ukázalo, dievčina zo Zázrivej je skrytý talent na hru, podstatou ktorej je presne umiestňovať bocca loptičky do stredového kruhu. Veď už o dva roky neskôr ju tréner Martin Gabko zobral na svetový pohár do Vancouveru (Kanada). A Lenka na prvom veľkom turnaji zažiarila. V celkovom hodnotení sa umiestnila na ôsmom  mieste.

„Byť ôsma najlepšia na svete, to už je úspech. Myslím si. A potom už nasledovali turnaje v Španielsku, Arabských emirátoch, Portugalsku, Anglicku… Až kým nenastalo obdobie ticha,“ Lenka Ďurdinová záhadne ukončila výpočet krajín, ktoré s bocciou navštívila.

Dôvod ukončenia, našťastie len dočasného, rozbehnutej sľubnej športovej kariéry bol pre Slovensko tak prozaický, no smutný a zároveň poburujúci. Lenka začala navštevovať odborné učilište v Žiline, ktoré nemá telocvičňu, takže nemala kde  trénovať. A zrejme každému to bolo ľahostajné. Až prišlo obdobie prípravy na paraolympijské hry 2016. Tréner Martin Gabko pri hľadaní potrebných hráčov znovu oslovil Lenku. Našlo sa aj riešenie pri vytvorení potrebných tréningových podmienok. Do telocvične základnej školy v Zázrivej z času na čas prišiel tréner  spolu s hráčom Róbertom Ďurkovičom, aby bola tréningová príprava Lenky čo najucelenejšia.

A Lenka sa v krátkom čase napriek nekoncepčnosti a chýbajúcej dlhodobej prípravy znovu dostala do formy. Preto v prezidentskej kancelárii nechýbala medzi parašportovcami, ktorí pred odletom na paraolympijské hry v Rio de Janeiro skladali slávnostný sľub.

• Čím žije, bude žiť Lenka bez boccii vo svojej rodnej Zázrivej

Napriek nespornému talentu Lenka znovu uvažuje o skončení športovej kariéry. Momentálne vôbec netrénuje, nepripravuje sa na žiadne súťaže. Dôvod je rovnaký – nedostatočné podmienky pre plnohodnotný tréning.

„V telocvični miestnej základnej školy vďaka ústretovosti jej riaditeľa by som určite mohla trénovať aj v súčasnosti. Pre mňa je však podstatná kvalita tréningovej prípravy. V Bratislave hráči trénujú pod odborným vedením a ja som tu sama. Pravidelne pomáhať pri plnení tréningových plánov mi môžu maximálne rodičia. Občasné príchody trénera tento nedostatok plne nenahradia,“  hovorí Lenka Ďurdinová.

V tejto súvislosti dodala, že ešte sa definitívne nerozhodla, či bocciu definitívne zavesí na klinec. Vraj sa v dohľadnom čase stretne s Martinom Gabkom a až po rozhovore s ním sa rozhodne.

A tak je namieste otázka: Čím žije, bude žiť Lenka bez boccii v Zázrivej, ktorá nie je veľmi ústretová k vozičkárom? Ako Lenka pragmaticky vraví – človeku odkázanému na štyri kolesá sa tu žije veľmi ťažko, ale narodila som sa tu…

„Sú tu moji rodičia, ktorí sa o mňa vždy starali. Je tu môj o rok mladší brat, s ktorým mám veľmi pekný vzťah. A je tu aj môj kokršpaniel Rexo, ktorý prejavuje obrovskú radosť pri každom mojom návrate domov,“ hovorila Lenka Ďurdinová o svojich radostiach.

Nuž, a na Lenku prezraďme, že je tu ešte ďalšia jej radosť – internet. Tak ako tisícky mladých ľudí, aj ona žije na sociálnych sieťach. Virtuálne priateľstvá, zdieľanie zaujímavých informácií, navštevovanie rôznych profilov, to je aj Lenkin svet. Prezradila nám aj to, aké informácie najčastejšie vyhľadáva na internete. Ako každá mladá pekná baba módu, líčenie, módne trendy v odevných doplnkoch. Rada napríklad skúša nové postupy líčenia, aj keď jej to neraz ide, kvôli zhoršenej jemnej motorike rúk, veľmi ťažko.

• Lenka Ďurdinová našla v Nestore rehabilitačné zázemie

„Musím ešte spomenúť moju najaktuálnejšiu „pracovnú“ náplň v súkromnom zariadení sociálnych služieb Nestor Zázrivá. Je  tam o mňa vynikajúco postarané. Personál je milý, ústretový. Najviac však oceňujem pravidelné rehabilitačné cvičenie. Veľmi to prospieva k udržaniu hybnosti tela, keďže som väčšinu dňa na invalidnom vozíku. Cvičenie tiež zlepšuje moju fyzickú kondíciu, ktorá je pre „fungovanie“ na vozíku nevyhnutnosťou,“ zdôrazňovala Lenka Ďurdinová.

Práve v Nestore sme sa Lenkou stretli (o tomto zariadení sme písali v príspevku pod titulkom Nestor – jedinečná služba pre opatrovateľov). Ide o jedno z najmodernejších zariadení sociálnej starostlivosti, ktoré poskytuje klientom dlhodobú starostlivosť. Seniora či človeka, ktorý potrebuje celodennú starostlivosť, tu však možno umiestniť aj na krátkodobý pobyt, povedzme pri odchode rodiny na dovolenku. Zariadenie má otvorený aj denný stacionár, ktorý navštevuje aj Lenka Ďurdinová.

Foto: autor, archív L. Ďurdinovej

(j.szabó@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/slovensky-sledge-hokej-ocami-jeho-kapitana/

https://www.vozickar.info/nezastavitelni-obsadia-slovensko/

https://www.vozickar.info/chodnik-slavy-menami-medailistov/

https://www.vozickar.info/z-ria-prileteli-slovenske-medaily/