Silvia Petruchová odpovedá na, tentokrát, nedôležité otázky
Vôňu leta ešte stále cítiť v tých najčerstvejších spomienkach na uplynulé dni, týždne. Vyvoláva v nás reminiscencie na chvíle pokoja, oddychu. Na voľnosť, kedy sme mohli aspoň na chvíľu hodiť celoročnú prácu za hlavu. Kedy sme mali čas porozprávať sa sami so sebou či odpovedať, hoci aj na, pre prácu, nedôležité otázky. A práve také bude tentokrát dostávať Silvia Petruchová (OĽaNO), poslankyňa Národnej rady SR.
- Vráťme sa k rozhovoru, ktorý sme robili v novembri 2015 (https://www.vozickar.info/polepsila-sa-opat-chodi-do-prirody/). Potvrdzuje, že život je plný paradoxov. Vlani ste snívali o majstrovstvách Európy v presnej orientácii a prestali ste snívať o tom, že raz budete mať vlastný byt. Neprešiel rok a o aktívnom športovaní v presnej orientácii už najbližšie štyri roky zrejme nemôžete ani len snívať. A o vlastnom byte už nemusíte ani snívať – keď sa rozhodnete, môžete sa sťahovať…
– Váš predpoklad je nesprávny. Všetko platí ako pred rokom. Na majstrovstvách Európy som bola. Pravda je, že musím trochu selektovať. Na všetky preteky sa ísť nedá. A byt bude nedostupný aj naďalej. Už mám svoj vek. S adresou bezdomovca nemám nárok na žiadny úver, môžem mať príjem akýkoľvek. To je slovenská realita. Ale nesťažujem sa.
- Ešte jeden návrat k novembrovému rozhovoru. Vraveli ste, že ste Nebratislavčanka, ktorá miluje Bratislavu. Silvia, čím vás očarila a ako by ste ju predstavili zahraničnému turistovi, aby ju túžil navštíviť?
– Každé mesto má svoje zaujímavé miesta. Bratislava nie je veľká a ja som ju objavovala a objavujem hlavne pešo. Je to také malé dobrodružstvo. A to odporúčam každému. Ak by sme mali ulice bez áut a mohli si vychutnávať ulice a uličky, bolo by to úžasné. Ale na to ešte musíme dorásť…
- Aké je vaše najobľúbenejšie miesto v Bratislave a najobľúbenejšie miesta na oddych, relaxáciu na Slovensku?
– V Bratislave je to určite Múzeum moderného umenia Danubiana. Tam beriem všetky svoje návštevy. Na chvíľu má človek aj v Bratislave pocit, že je pri mori. A mám rada Bratislavské mestské lesy. Dá sa tam urobiť veľa kilometrov aj na vozíku. Slovensko už poznám menej. Toto žiaľ nie je bezbariérová krajina.
- Silvia, rada spoznávate nové miesta, nových ľudí. Ste neustále v pohybe. Aj počas leta ste sa stretávali s ľuďmi vo viacerých regiónoch Slovenska. Čo vás v poslednom čase zaujalo, kde by ste sa chceli vrátiť?
– Zapáčil sa mi kraj okolo Starej Ľubovne. V máji som tadiaľ „preletela“ a povedala som si, že tam sa musím vrátiť. Aj som chcela počas mojej „letnej“ cesty po Slovensku, ale všetko stroskotalo na ubytovaní. Na strednom a východnom Slovensku sa bezbariérové ubytovanie hľadá veľmi ťažko. Ale navštívila som Stratenú dolinu v Slovenskom raji a tam bolo úžasne. Kraj okolo Dobšinej má veľké čaro a dokonca som mala pocit, že aj cesty sú tam akési lepšie. Neviem, čím to je.
● Ako relaxujete, aké máte záľuby?
– Rada sa prechádzam v parkoch a fotím. Myslím si o sebe, že som celkom zručná, tak mám vzťah k akýmkoľvek ručným prácam a tvorivým činnostiam. Prevažne vytvárať niečo z papiera. Len nedávno začali byť „in“ papierové košíky. Tiež ma táto technika očarila. Viem paličkovať a omama ma naučila aj techniku sieťovania. Bohužiaľ už roky mi na tieto aktivity chýba čas.
- Silvia, čo máte teraz rozčítané na nočnom stolíku, aký film vás naposledy zaujal?
– Momentálne mi ležia na stole skriptá, lebo som si dala záväzok, že si urobím medzinárodnú kvalifikáciu účtovníka. Je to na niekoľko rokov a do konca roka by som chcela stihnúť dve skúšky. Prvé dve som robila vlani.
- Nenápadne sme prešli na otázky na výsosť osobného charakteru, tak v tejto téme pokračujme. Aký adrenalín by ste vyskúšali a na čo by ste sa nedali ani za svet nahovoriť?
– Mne stačí adrenalín v podobe trailových pretekov. A také boli vlani MS v Chorvátsku. Brodiť sa tri kilometre v bahne bolo veľké dobrodružstvo. Len škoda, že si to „našinec“ nemôže dovoliť. Vozík na jedno použitie je totiž veľká investícia.
- Niekedy je adrenalínom aj pozvanie k stolu v neeurópskych krajinách. Silvia, aké najnezvyčajnejšie jedlo ste ochutnali a na čo vás nikdy nikto nenahovorí, aby ste vložili do úst?
– Čo sa jedla týka, nemám zábrany. Neprotivia sa mi žiadne morské potvory, ani slimáky. Naopak, vyhľadávam exotické jedlá. Ale nemám za sebou veľké experimenty. Ešte stále na ne čakám. 
- V tejto súvislosti – aké je vaše najobľúbenejšie jedlo a čomu, ak by vás niekto ponúkol, neodoláte ani o polnoci?
– Ja jem preto, aby som žila a keď som najedená, tak obľúbené jedlo vlastne ani nemám. Ale varím veľmi rada. Určite neodolám rybám a morským potvorkám.
- Silvia, čo ste v živote urobili ako najväčšiu pochabosť a dodnes sa čudujete, že ste sa na to odhodlali?
– Neviem, či pochabosť, ale občas urobím niečo, nad čím sa potom sama čudujem. Napríklad pred dvadsiatimi rokmi som sa nechala naložiť do vlaku a na druhom konci po 200 km trase ma čakal neznámy človek. Bolo to niečo ako rande. V čase, keď ešte neexistovali mobily a dokonca ani pevná linka nebola samozrejmosť. Dohodli sme sa v listoch a asi jedným telefonátom tak týždeň dopredu. A fungovalo to. Nejako som neuvažovala nad tým, že niečo môže zlyhať. Vo všeobecnosti nie som príliš dôverčivá, ale z času na čas aj samú seba prekvapím. Risk je zisk. A tak to bolo aj s mojou druhou vysokou školou.
- A teraz otázka z iného súdka. Čo/kto vás vytáča a čo/kto vás robí šťastnou?
– Vytáčajú ma najmä ľudia, ktorí nemyslia na iných. Napríklad pri parkovaní. Nedisciplinovaní vodiči všeobecne. Ohľaduplnosť ešte nikomu neuškodila.
Milujem mačky a dokážem sa na ne dívať aj celé hodiny. S akou ľahkosťou sa pohybujú a ako sa dokážu zabávať. Neuveriteľné divadielko.
- Tak ako záver leta už začína pripomínať celoročné povinnosti, aj záver nášho rozhovoru sa v tej jemnejšej podobe obtrie o poslaneckú prácu, ktorá už klope na dvere. Ešte donedávna ste boli zodpovedná len sama za seba, odrazu ste v pozícii, že sa na vás upierajú zraky známych i neznámych v očakávaní, že im pomôžete. Silvia, ako to prežívate?
– Áno, niekedy to veľmi zväzuje. Stále je veľa ľudí, ktorí potrebujú pomoc a potrebujú ju hneď, ale v tom pomôcť neviem.
- Aké to je, že ste zrazu ľuďom na očiach, spoznávajú vás na verejnosti?
– Budete sa čudovať, ale je dosť takých ľudí, ktorí ma vôbec nespoznávajú. A to je celkom fajn pocit.
- Čo vám vstup do politiky dal a čo vám vzal?
– Dal mi novú skúsenosť. Len málo ľudí má takúto šancu. Vzal mi ale taký pohodlný stereotypný život, ktorý je pre vozičkára niekedy žiadúci. S veľkými výkyvmi sa ťažšie vyrovnávame a hlavne prináša to neustále nejakú logistiku. Musím sa riadne obracať. Ale stále hovorím, že prevažujú pozitíva.
- Silvia, čo sa musí vo vašom osobnom, ale aj pracovnom živote ešte udiať, aby ste rok 2016 hodnotili ako úspešný?
– Už teraz viem, že úspešný je. Vôbec nemám dôvod sa sťažovať. Baví ma to, čo robím. Keď som do parlamentu vstupovala, netušila som, že ma táto práca tak pohltí. Samozrejme, každý deň myslím nielen na seba. Uvedomujem si, že na moju stranu sa šťastie priklonilo, ale iní sú na tom podstatne horšie.
Ďalšie články z tejto kategórie:
https://www.vozickar.info/novela-ucinna-forma-opravy-zleho-zakona/
https://www.vozickar.info/hendikepovana-poslankyna-silvia-petruchova-rozhovor/
https://www.vozickar.info/poslankyna-petruchova-v-parlamente/
https://www.vozickar.info/polepsila-sa-opat-chodi-do-prirody/
