Najjužnejší cíp Európy „obsadili“ handbikeri

Sme presvedčení o tom, že cestovateľských príbehov o ľuďoch s poruchou hybnosti dolných končatín nikdy nie je dosť. Sú totiž veľkou inšpiráciou pre všetkých, ktorí si myslia, že vo vozíku je už spoznávanie sveta „cesta zarúbaná“.

O opaku nás okrem iných presvedčila Slovenka Kristína Madajová, ktorá sa vo vozíku túlala aj po krajinách Strednej Ameriky. Zaujímavý je aj príbeh Švéda Arona Ardensona, ktorý nechodí, napriek tomu „došiel“ až na Južný pól. Tentokrát nás zaujal príbeh českých handbikerov, ktorí sa pred niekoľkými rokmi tiež rozhodli kolesá dotočiť na najjužnejší cíp Európy.

■ Denne sa k cieľu blížili prejdením 170 kilometrov

Prezradíme, že výnimočná expedícia, ktorá sa stala predmetom nášho záujmu, sa čiastočne líši od prvotného zámeru. Pôvodná myšlienka bola kopírovať výkon zdravých „lehokolistov“. (Ide o český špecifický výraz pre cyklistov, ktorí majú bicykle upravené, takže do pedálov tlačia v leže). Tento tím v roku 2007 prekonal 6 500 kilometrov z najsevernejšieho bodu Európy (Nord kamp – Severný mys) po najjužnejší cíp Európy (Gibraltár). Uskutočnením tejto cesty by sa českí handbikeri stali prvými na svete, ktorí by túto trasu prešli bez prerušenia.

Avšak organizátori celého projektu veľmi rýchlo zistili, že uskutočnenie tohto zámeru je nereálne najmä z časových dôvodov. Nakoniec vznikol skrátený variant Brémy – Gibraltár, podľa mapy trasa dlhá 2 900 kilometrov.

Pätica „hrdinov“ bola úspešná

V skutočnosti päť vozičkárov – Luděk Benada, Radek Krupa, Matěj Kužílek, Michal Šmíd a Mirek Večeřa – štafetovým spôsobom najazdili 3 200 kilometrov.

Na spoločnom tréningu sa nikdy nestretli

Chlapci na najjužnejší cíp Európy dokrútili kolesá handbike za 19 dní. Denná priemerná porcia teda dosahovala takmer 170 km. Úctyhodné!

V sprievodnom tíme, ktorý bol rozdelený na dve skupiny, bolo spolu jedenásť ľudí. Ďalšími, skrytými členmi tímu boli podporovatelia a sponzori, ktorí napríklad pomohli zabezpečiť potraviny, automobily, prívesné vozíky.

Vzhľadom k tomu, že účastníci expedície bývali ďaleko od seba – Ostrava, Frýdek-Místek, Olomouc, Kopřivnice a Brno – nikdy sa im nepodarilo stretnúť na spoločnom cyklistickom tréningu. Preto sa každý musel na expedíciu pripraviť individuálne. Štyria z handbikerov mali najazdených viac ako tisíc kilometrov, čo sa odrazilo na pohodovej jazde bez závažných kríz.

■ Najjužnejší cíp Európy aj vďaka logistickej príprave

Celá expedícia, aj keď prechádzala po turisticky zaujímavých centrách, nebola rekreáciou. Na kochanie sa, kultúrne či iné zážitky, jednoducho nebol čas. Takže handbikeri s ťažkým srdcom ignorovali miesta, kam sa pôvodne chceli pozrieť. Dokonca došlo aj k tesnému minutiu obľúbenej Tour de France.

Napriek týmto limitujúcim podmienkam si členovia expedície z trasy spájajúcej Brémy a Gibraltár, najjužnejší cíp Európy priviezli mnoho cestovateľských poznatkov. Napríklad skonštatovali, že čím boli vo Francúzsku alebo Španielsku severnejšie, tým sa stretávali s nepríjemnejšou obsluhou kempov. Vo viacerých krajinách boli jazdci doslova exotickými účastníkmi premávky, pretože tam handbike nepoznajú.

Len minimum kempov má wi-fi pripojenie. Najlepšie cesty má Španielsko, pre cyklistov je najpriaznivejšie pochopiteľne Holandsko. V Belgicku je zase málo bezbariérových kempov. Najviac sa blúdilo v Nemecku, paradoxne pre nadbytok orientačných tabúľ. Proste aj takéto poznatky vyplynuli z cesty, ktorú ukončil najjužnejší cíp Európy.

Varenie spoločnej stravy, spánok pod „širákom“

Avšak nielen fyzická príprava handbikerov je rozhodujúca pre priebeh celej expedície. Zaujímavé je tiež vedieť, čo všetko obnáša technické a organizačné zázemie.

Tým, že peňazí nebolo nazvyš, počítalo sa s tým, že spať sa bude „pod širákom“ prinajlepšom v stanoch. Našťastie po celý mesiac, pri pobytoch v kempoch, nespadla ani kvapka dažďa. Takže členovia expedície spali celý júl pod šírym nebom. Z toho dôvodu bola expedícia obťažkaná všetkým vybavením potrebným na kempovanie. Samozrejmosťou bolo varenie spoločnej stravy. Suroviny si niesli z domu, aj od sponzorov.

Zabudnúť sa nesmelo hlavne na náhradné dielce pre handbike, aby jazdci najjužnejší cíp Európy vôbec dosiahli. Defekty, prasknuté lanká, pokazené ložiská – to všetko muselo byť opravené na ceste. Chýbať nesmelo cyklistické, aj nepremokavé oblečenie, myslieť sa muselo na pitný režim a na mnoho iných, ale dôležitých drobností.

■ Handbike zbúral jednu z bariér o imobilných

Ako je v súvislosti s touto expedíciou uvedené na stránke Expres menu, históriu expedícií handbikerov môžeme datovať na začiatok nového tisícročia. Spočiatku sa objavovali len jazdy jedného muža. Napríklad Petřvaldský prešiel Česko i Slovensko, Wolf zašiel do Paríža, Ríma a Nórska, Krupa – obišiel Slovensko tzv. na ťažko. Neskôr sa už začali organizovať rôzne súťaže – rýchlostné o vytrvalostné.

Na začiatky organizovaných podujatí pre handbike môžeme nazerať aj cez technickú úroveň „súťažných strojov“. Prvé preteky sa išli na obyčajných invalidných vozíkoch, vybavených tzv. hollybikem. Bolo to jedno koleso s „pedálmi“ vpredu poháňané rukami a opatrené základnými prevodníkmi skladajúci sa z dvoch ozubených kolies hore a siedmich ozubených kolies dole. Až neskôr sa na trhu objavil špeciálny pretekársky handbike.

Impulz pre organizovanie regionálnych podujatí

A to bol impulz pre organizovanie mnohých podujatí po celej Európe v podobe dlhých expedícií, či regionálnych pretekov, ktoré postupne nadobudli medzinárodný charakter. Spomeňme podujatie Okolo Tatier, 24-hodinovka Slovakia Ring, Európsky pohár atď.

Dôležité tiež je, že aj rekreačná jazda na handbiku zažíva boom. Konečne si aj ľudia vo vozíku (najmä s rodinami) uvedomili, že tak môžu zbúrať ďalšiu bariéru svojho sedavého spôsobu života.

Zdroj: NaKole.cz

(j.szabó@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

♦ https://www.vozickar.info/matthew-eddy-rekordne/

♦ https://www.vozickar.info/jiri-celoud-v-maroku-na-handbike/

♦ https://www.vozickar.info/bezbarierova-turistika-v-ekvadore/

♦ https://www.vozickar.info/tag/cestovanie/