Prečo Slovákov Akt o prístupnosti do radostného vytrženia neprivádza?

Akt o prístupnosti. To je téma, ktorú sme vybrali pre posledný tohtoročný príspevok. Ak by sa niekto po prečítaní prvého slova tešil na erotiku, musíme ho sklamať. Čitateľom portálu Vozickar.info priblížime (v širších súvislostiach) obsah dôležitého dokumentu, ktorý v septembri 2017 schválil Európsky parlament.

Dlho očakávaná smernica o požiadavkách na prístupnosť produktov a služieb uľahčí život približne 80 miliónov ľuďom. Toľko osôb s určitým stupňom zdravotného postihnutia totiž žije v krajinách Európskej únie (EÚ). A údajne v roku 2020 bude „potrebovať“ Akt o prístupnosti až 120 miliónov Európanov. Schválenie smernice privítala aj slovenská europoslankyňa Jana Žitňanská. V Európskom parlamente je podpredsedníčkou skupiny pre práva ľudí so zdravotným postihnutím. Zlepšovaniu života osôb s týmto hendikepom sa ako poslankyňa zaoberá dlhodobo. Na svojej internetovej stránke uviedla, že Akt o prístupnosti považuje za jeden z najvýznamnejších úspechov aktuálneho volebného obdobia.

• Akt o prístupnosti využiteľný pre mnohé oblasti života

“Na tvorbe tejto smernice som sa podieľala už od samého začiatku rokovaní. V určitých momentoch bolo smutné pozorovať, ako sa text mení v neprospech osôb so zdravotným postihnutím, čím myslím najmä pôvodnú správu výboru pre vnútorný trh, ktorá bola do pléna predložená, a ktorá by zo smernice nakoniec spravila iba nič neriešiaci papier. Našťastie sa nám prostredníctvom pozmeňovacích návrhov, o schválení ktorých často rozhodovalo iba niekoľko hlasov, podarilo Akt o prístupnosti na poslednú chvíľu podstatne vylepšiť,“ uvádza na svojej stránke europoslankyňa J. Žitňanská.

Po schválení tejto smernice v členských štátoch EÚ budú musieť výrobcovia produktov a poskytovatelia služieb spĺňať prísne požiadavky na prístupnosť svojich výrobkov. Napríklad automat na výdaj cestovných lístkov s dotykovou obrazovkou bude musieť mať aj zvukový výstup, aby ho mohla použiť aj nevidiaca osoba. Navyše, umiestnený môže byť len na mieste, kde sa k nemu dostane aj telesne postihnutý na invalidnom vozíku. Ak k nemu budú viesť schody, musí byť k dispozícii zvislá plošina alebo výťah na ich bezpečné prekonanie..

Z ďalších oblastí, ktoré spadajú pod Akt o prístupnosti, patria napríklad mobilné aplikácie, e-shopy, doprava, bankové služby, ale aj ubytovacie služby a služby cestovného ruchu. Pokiaľ budú výrobcovia alebo poskytovatelia požiadavky prístupnosti ignorovať, na rad prídu, ako je uvedené v smernici, primerané, ale odrádzajúce finančné sankcie.

“Primárne sa síce hovorí, že Akt o prístupnosti je zameraný na zlepšenie života osôb so zdravotným postihnutím, avšak jeho dosah bude reálne omnoho širší. Staršie osoby, tehotné ženy, osoby po úraze, rodičia s kočíkom alebo hoci človek, ktorý nesie väčší náklad. Všetci sa stretávajú s určitými obmedzeniami a bezbariérová doprava či budovy tak budú slúžiť aj im. Každý z nás sa tak v priebehu života môže stretnúť so situáciou, kedy výhody tohto Aktu ocení,” tvrdí Jana Žitňanská.
Zdroj: JŽ

• Rezortná vyhláška dôkazom, že zákony nerešpektujeme

Štáty sú povinné nariadenia vyplývajúce zo smernice Akt o prístupnosti preniesť do národnej legislatívy do dvoch rokov. Následne má každá krajina k dispozícii ešte ďalšie tri roky, kým dané pravidlá uplatní v praxi. Smernica EÚ stanovuje, ktoré zariadenia a služby musia byť prístupné, nevnucuje však členským štátom detailné technické riešenia. Prevádzkovatelia služieb môžu zvoliť vlastný prístup.

Takmer 500-tisíc Slovákov s rôznym stupňom trvalého zdravotného postihnutia však prijatý Akt o prístupnosti do radostného vytrženia neprivádza. Nie preto, že by jeho obsah nebol prospešný pre skvalitnenie života ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím.

Na Slovensku sme si totiž už zvykli, že to, čo je v iných európskych krajinách samozrejmosťou, u nás doma často nefunguje. S ironickým úsmevom sa v našej krajine napríklad nedodržiavajú medzinárodné legislatívne normy, dokonca ani domáce zákony. Neveríte?

Človek žasne, koľko nových verejných budov nemá riešený vstup pre vozičkárov a nemá vytvorený informačný systém pre nevidomé osoby. Pri výstavbe či rekonštrukcii ciest, chodníkov, námestí a parkovísk architekti nie vždy myslia na zdravotne postihnuté osoby. Hoci by mali. Dokonca aj pri rekonštrukcii starších objektov je zákonnou povinnosťou stavebne upraviť priestory tak, aby sa v nich mohol bezpečne pohybovať povedzme vozičkár.

Pritom už od roku 2002 tieto úpravy prikazuje pri určených stavebných prácach rešpektovať platná Vyhláška Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002. Vo svojej IV. časti podrobne uvádza, aké sú všeobecné technické požiadavky na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, čo je potrebné splniť pri výstavbe takých objektov. Stačí si prečítať úvodný 57. paragraf: Prístup do každej stavby (uvedenej v § 56) musí byť zabezpečený najmenej jedným vstupom na úrovni komunikácie pre chodcov bez vyrovnávacích stupňov… Prístup do takej stavby musí byť tiež vyznačený pre osoby so zrakovým postihnutím hmatovo, vo výnimočných prípadoch zvukom. Ak nemožno vstup takto zabezpečiť, musí byť vyrovnanie riešené rampou, schodiskovou plošinou alebo vonkajším výťahom.

• Dohovor OSN dôkazom, že záväzky neplníme

A takto podrobne sú v nasledujúcich paragrafoch stanovované ďalšie povinnosti v prospech osôb s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Prax je však, žiaľ, úplne iná. Plná starých, dokonca i nových bariér okolo nás.

Práve kvôli tomu Slovákov Akt o prístupnosti do radostného vytrženia neprivádza. Veď ak sa bežne „obchádzajú“ domáce zákony, ako môžeme veriť tomu, že sa na Slovensku bude rešpektovať legislatíva EÚ či iné medzinárodné normy. Navyše, ak máme dôkaz aj o neplnení najvyššej medzinárodnej normy. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím OSN prijala v roku 2006. Národná rada SR s Dohovorom vyslovila súhlas v marci 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred domácimi zákonmi. Prezident Dohovor ratifikoval o mesiac neskôr.

Dokument OSN konkrétne pomenováva povinnosti, ktoré musí každá zmluvná krajina splniť. A ako je na tom po siedmich rokoch od ratifikácie Dohovoru Slovensko?

Začnime oblasťou, ktorou sa zaoberá aj európsky Akt o prístupnosti. Dohovor chce zabezpečiť (článok 9), aby ľudia s postihnutím mali prístup a možnosť zúčastňovať sa na všetkých aspektoch života. Všetky opatrenia sa majú okrem iného vzťahovať na budovy, cesty, dopravné a iné vnútorné a vonkajšie zariadenia, vrátane škôl, obytných budov, zdravotníckych zariadení a pracovísk. Tiež na informačné, komunikačné a iné služby, vrátane elektronických a pohotovostných služieb.

Ako to na Slovensku v skutočnosti vyzerá, všetci veľmi dobre vieme. Štátna administratíva tvrdí, že k zásadným (pozitívnym) zmenám dôjde až po prijatí pripravovanej rozsiahlej novely stavebného zákona. To je (zatiaľ) len verbálne vyhlásenie, pretože text pripravovanej novely doposiaľ nebol zverejnený. Navyše, novela mala byť schválená už v predošlom volebnom období, teda pred rokom 2016. A nie je isté, či sa kvôli mnohým rozporom medzi odborníkmi a politikmi dostane do parlamentu v tomto volebnom období.

• Poisťovne hľadajú dôvody ako pomôcku neschváliť

Problémy máme pri napĺňaní Dohovoru vo viacerých iných oblastiach. Priblížme si Nezávislý spôsob života zdravotne postihnutých a ich začlenenie do spoločnosti (článok 19). Na Slovensku nie sú kvalitné sociálne služby podporujúce ich samostatnosť a nezávislý život v najvyššej možnej miere. Postihnutí nemajú reálnu možnosť výberu kde a s kým budú v ich každodennom živote. Na Slovensku nie sú vytvorené reálne možnosti, aby mohol byť zdravotne znevýhodnený človek nezávislý a mohol aktívne participovať v určitých komunitách.

V Dohovore je tiež uvedené (článok 20), že zmluvné štáty prijmú účinné opatrenia na Zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím. Napríklad tým, že štát uľahčí prístup ku kvalitným kompenzačným pomôckam. Na Slovensku máme opačnú prax. Jeden príklad za všetky – ak máte od poisťovne polohovaciu posteľ, môžete dostať už len oceľový najťažší, najnemožnejší invalidný vozík. S viacerými inými kompenzačnými pomôckami je to obdobne. Poisťovne hľadajú dôvody ako pomôcku neschváliť, pretože sa pretvorili na reštrikčné molochy.

Slovensko neplní podmienky Dohovoru ani v oblasti Vzdelávanie (článok 24). Dokument OSN jasne stanovuje inkluzívne prostredie ako najlepšiu možnosť vzdelávania. Zdôrazňuje právo detí so zdravotným postihnutím na vzdelanie, ale oveľa jasnejšie stanovuje povinnosť ich plnohodnotného začlenenia do jednotného vzdelávacieho systému. Imobilné dieťa sa u nás nedostane ani do budovy školy, lebo väčšina školských objektov nemá bezbariérový vstup. Ak by sme hľadali školy s bezbariérovými učebňami a sociálnymi zriadeniami, bolo by to hľadanie ihly v kope sena.

Oblastí, v ktorých sme sa zaviazali ratifikáciou Dohovoru zlepšovať podmienky života zdravotne postihnutých, je omnoho viac. No prakticky pri všetkých by sme museli konštatovať, že za sedem rokov k reálnemu zlepšeniu nedošlo. Aj kvôli tomu Slováci neveria, že európsky Akt o prístupnosti prinesie zlepšené podmienky života zdravotne postihnutých ľudí.

• V celej Európe naplno žije, na Slovensku len živorí

U nás doma sa vytvorením synergického efektu viacerých negatívnych faktorov výrazne znefunkčňuje sľubované skvalitňovanie života zdravotne postihnutých ľudí. Zákony nie vždy platia, štátnej administratíve niekedy chýba ochota plniť dané úlohy, inokedy na ich plnenie nemá financie. A keď sa peniaze „nájdu“ a poskytnú, štát neskontroluje, či boli použité efektívne.

A je tu ešte jeden špecifický (slovenský) činiteľ, ktorý zapríčiňuje, že zdravotne postihnutým sa reálne nepomáha. Máme totiž vo funkciách aj ľudí, ktorí už nie sú schopní alebo dokonca ochotní pomáhať. Majú to síce jasne uvedené v náplni práce, no oni namiesto toho obaľujú nefunkčný, spráchnivený systém štátnej a niekedy aj mimovládnej pomoci svojou vlastnou neschopnosťou. V horšom prípade nedotklivosťou či dokonca „pažravosťou“.

 „Žiarivým“ príkladom výsledku spolupôsobenia viacerých negatívnych faktorov je (slovenský) celoeurópsky projekt Eurokľúč. Ten umožňuje ťažko zdravotne postihnutým osobám otvárať prevažne verejné WC so špeciálnou vložkou jediným kľúčom. Od začiatku až doposiaľ tento projekt zastrešovali (postupne) dve občianske združenia. Avšak bez oficiálneho zmluvného napojenia na „silnejšieho“ partnera. Otvorene si priznajme, že voči štátnym orgánom, s ktorými je potrebné spolupracovať, má dobrovoľné združenie veľmi slabú vyjednávaciu pozíciu. A vo vzťahu k veľkým spoločnostiam, ktoré „musia“ spolupracovať, aby bol projekt úspešný, je (akési) združenie takmer bezvýznamným partnerom.

Výsledkom (nielen) týchto kopancov je, že kým projekt Eurokľúč v celej Európe, dokonca aj v Turecku naplno žije a pomáha, na Slovensku len živorí. Svedčia o tom aj štatistické údaje. Aktuálne má v SR eurokľúč asi 1 300 osôb. Použiť ho môžu na 83 miestach. Raritou je Trnavský kraj, kde je len 5 (slovom päť) WC so špeciálnou zámkou pre eurokľúč. V susednom Česku je v obehu vyše 4 500 kľúčov, ktorými si postihnutí otvoria takmer 700 WC. V Rakúsku je vyše 11-tisíc eurokľúčov a 90-tisíc miest, kde pasujú do dverí či zdvíhacích zriadení…

• Nižšia efektivita ako vyfúknutý cigaretový dym

Rovnako negatívne vyznieva činnosť niektorých organizácií, ktoré by mali zastupovať záujmy zdravotne postihnutých pri komunikácii so štátnou administráciou. Jeden celoslovenský zväz sa napríklad hrdí, že pomáha osobám s telesným postihnutím pri riešení ich sociálnych, ekonomických, psychických, spoločenských záujmov a potrieb na princípoch humanizmu a demokracie.

Pýtame sa – ako im pomáha? – keď posledná (najnovšia) správa na jeho internetovej stránke je z roku 2014: „Vážení kolegovia, na zasadnutí Výboru pre osoby so zdravotným postihnutím na MPSVR SR dňa 20. 11. 2014 sme získali materiál…“ A až do plaču je každému súdnemu človeku, že práve táto organizácia – presadzuje zmeny v legislatíve – ako sa tiež na svojej stránke hrdí. Veď vyzerá, že už dávno „nežije“.

Chybou tiež je, že zdravotne postihnutí s rôznymi ochoreniami (majú vytvorené viaceré samostatné občianske združenia) sa nevedia spojiť, aby spoločne presadzovali svoje požiadavky voči štátu. Koordinovaným „útokom“ by sa isto dosiahlo viac. Lenže, ako na to? Na Slovensku síce je asociácia, ktorá tieto občianske združenia zastrešuje, ale akú konkrétnu činnosť vyvíja, nevedno. Na e-mailové otázky odpovede neprichádzajú. Možnože sa nemajú čím pochváliť. Na vine je azda chýbajúca počítačová gramotnosť prestarnutého vedenia asociácie. Alebo je to ešte niečo horšie?

Nevedno. Smolou tiež je, že pri príprave takejto protestnej akcie by organizátori nemali oporu v jedinom tlačenom médiu zdravotne postihnutých. Časopis niekedy vychádzal mesačne, potom štvrťročne. Vlani vyšlo januárové číslo v decembri a tohto roku nám poštou ešte nedošlo. Každý cent poskytnutý vo forme dotácií na vydávanie tohto časopisu (s nespisovným názvom) má ešte menšiu efektivitu ako vyfúknutý cigaretový dym.

To je len niekoľko príkladov, ako to na Slovensku nefunguje alebo ako sa dá na Slovensku tváriť, že sa niečo robí, aj keď sa v skutočnosti nič poriadne nerobí. Takže sa nemožno čudovať, že európsky Akt o prístupnosti Slovákov do radostného vytrženia neprivádza. Žiadnu zmenu, tak ako mnohé iné dokumenty a projekty, žiaľ, neprinesie.

(j.szabo@vozickar.sk)

Ďalšie články z tejto kategórie:

https://www.vozickar.info/zvysenie-penaznych-prispevkov/

https://www.vozickar.info/opatrovatelia-maju-na-stat-tazke-srdce/

https://www.vozickar.info/imobilni-prehrali-uz-vlani/

https://www.vozickar.info/erotika-voziku-nie-je-tabuizovana-tema/